Tvárou v tvár, od jedného prahu k druhému, počúvať a nezblázniť sa. Pani Alexijevič má môj nekončiaci obdiv. Táto veta však vyznieva duto, prázdno, pretože ide hlavne o ľudí. O tých, ktorí si prešli toľkými vecami, že sa mi z toho krúti hlava, zdvíha žalúdok... Napriek tomu prehovorili. Pomenovali, ukázali, pochopili, aj nepochopili. Prijali aj odmietli. Nikdy sa to pre nich neskončí. Zažili úplne inú vojnu, o akej dovtedy vedeli. Desivá predstava krásneho nepriateľa a opakujúca sa otázka, kto to vlastne sme, my, ľudia? Černobyľská modlitba (Svetlana Alexijevičová , 2017)

Román Bitky na púšti podnecuje čitateľskú citlivosť ako bezprizorná naháňačka po anonymných hroboch. V jeden moment sa chcete karhavo načiahnuť za detským golierom, no ten vám v okamihu unikne, aby sa lotrov hlas rozliehal v preľudnených dvoroch, kde sa vám stratí medzi bielizňou, sudmi, šrotom a rovesníkmi. Každý vás chce očami vysmiať, pretože táto hra vnútorne nesúvisí s mestom, o akom čítame. Mexico city zohráva úlohu skúsenej, ale vyťaženej matky, ktorá nedokáže obsiahnuť všetkých svojich neposlušných. Bitky na púšti (José Emilio Pacheco, 2020)

Mám nepríjemný pocit, že sa po poslednej kapitole zbalíš a ujdeš do lesa, hovorí mi moja žena Katka vždy, keď začnem čítať knihu o samotároch alebo návratoch k prírode. Takto ju s knihou na kolenách vystraším približne dvakrát za rok. Kniha Paola Cognettiho Divoký kluk bola jednou z nich. A bola jednou z najlepších. Nie je to totiž len zbeletrizovaná obhajoba samoty a prírody. Cognetti rozpráva o hľadaní dávnych a stratených častí samého seba, o úcte k ľuďom či o rozpakoch, ktoré cíti, keď vstupuje cudzím ľuďom do životov. Fajn témy na premýšľanie, aj keď práve nie ste v lese. Píše úprimne, bez zbytočnej drámy a klišé obrazov podobných diel, v ktorých napríklad Alexander Supertramp páli peniaze na dôkaz svojej slobody. Do lesa som napokon po dočítaní neušiel. Opäť však o niečo hlbšie rozumiem ľuďom, ktorí doň ušli a hľadajú skúsenosť so samotou. V neposlednom rade som po knihe dostal obrovskú chuť žiť svoje bežné dni o niečo skromnejšie. Divoký kluk (Paolo Cognetti, 2018)

Ak by som mal odporučiť nejakú knihu, určite by šlo o útly text poľského reportéra Wojciecha Tochmana Akoby si kameň jedla. Tradícia reportážnej literatúry je na Slovensku neveľká, ba povedal by som skoro žiadna. Aj preto sa pre mňa táto knižka stala objavom nielen sama sebou, ale i sprostredkovaním informácií o vydavateľstve Absynt. Kniha samotná je svedectvom o vojne na Balkáne, ktorá sa diala v čase, keď som ja študoval na strednej škole v pokoji a bezpečí šťastného dospievania. Na základe výskumu poľskej antropologičky, ktorá sa podľa kostí snaží identifikovať pozostatky mŕtvych z vojny v Bosne a Srbsku na začiatku 90. rokov 20. storočia, spoznávame príbehy jednotlivcov, obetí, svedkov, pozostalých, všetkých tých, ktorých vojna o akékoľvek šťastie pripravila. Avšak nielen o šťastie, ale aj o akúkoľvek pozitívnu víziu budúcnosti. Ocitáme sa v Srbsku a Bosne pár rokov po vojne vo svete, ktorý vojnou poznačený ostal viac, než si dokážeme predstaviť. Toto svedectvo je vzácnym dokumentom, ktorý jednoduchým jazykom a vecným postojom autora podáva správu o čomsi, čo sa nás dotýka oveľa viac, než si pripúšťame. Akoby si kameň jedla (Tochman Wojciech, 2015)