Richard Pupala u mňa knihou Ženy aj muži, zvieratá trafil do čierneho. Ako empatická čitateľka som vnímala postavy jeho svojráznych poviedok živo a plasticky. V jednotlivých textoch som vedela odčítať ich miulosť, emocionálnu výbavu a vnútorné rozpoloženie. A to všetko aj napriek tomu, ako píše Mária Ferenčuhová v zdôvodnení, prečo sa táto kniha ocitla v desiatke nominovaných kníh na cenu Anasoft litera 2021, že mi Pupala poskytol iba jeden výrez, obraz, situáciu. Poviedky vystaval výborne situačne aj dialogicky. Z príbehov si tak vnímavý čitateľ môže odniesť naozaj silnú emóciu. Ženy aj muži, zvieratá (Richard Pupala, 2022)

Ženy aj muži, zvieratá

Pri poviedkových knihách dávno platí zaužívané pravidlo – niektoré sú fantastické, iné poslabšie a celkový dojem zo zbierky závisí od pomeru týchto dvoch premenných. Nuž, ale juhoamerická autorka Claudia Piñeiro dokazuje, že výnimky existujú – v jej podarenej knižke som nenašla jediný príbeh, ktorý by mi vyslovene nesadol a ktorý by som mohla označiť za podpriemerný. Kto z nás (Claudia Pineiro, 2022)

Kto z nás

Muriel Barbery vás v najnovšom románe vezme do exotického Japonska. Tvrdenie, že na to, aby sa človek o sebe dozvedel niečo nové, sa najskôr musí vydať na cestu, predurčuje motív knihy. Prechádzky po chrámoch, spoznávanie tamojšej flóry a oboznámenie sa s otcovým závetom sú len zlomkami toho, čo hlavná hrdinka Rose absolvuje. Spočiatku pomalý a jemný príbeh je v skutočnosti nabitý emóciami a úvahami o osamelosti, živote, smrti a priateľstve. Muriel Barbery v románe predvádza svoje spisovateľské umenie s citom a dôkladne vyberá metafory tak, že na stránkach kvitnú jedna radosť. Jediná ruža je citlivé a úprimné rozprávanie o vnútornej premene ženy na pozadí japonských reálií. Jediná ruža (Muriel Barbery, 2022)

Jediná ruža

Nové dobrodružstvo Petra Granta, príslušníka londýnskej metropolitnej polície, ktorý je členom špeciálnej jednotky mágov a podiela sa na odhaľovaní zločinov, ktoré sú povahy magickej. Toto mestské fantasy je napísané so skvelým anglickým humorom. A mňa osobne veľmi baví. Falešná hodnota (Ben Aaronovitch, 2022)

Falešná hodnota

Olga Tokarczuk veľmi originálne uchopila tému ekológie. Skúsená prozaička si túto napohľad ošúchanú tému vzala pod svoje tvorivé krídla a napísala atraktívnu a znepokojivú novelu so sympatickou, ale nejednoznačnou ženskou hrdinkou. Výborné čítanie – ľahko prenosné do našich reálií. Cez kosti mŕtvych pluh svoj veď (Olga Tokarczuk, 2021)

Cez kosti mŕtvych pluh svoj veď

Román Bitky na púšti podnecuje čitateľskú citlivosť ako bezprizorná naháňačka po anonymných hroboch. V jeden moment sa chcete karhavo načiahnuť za detským golierom, no ten vám v okamihu unikne, aby sa lotrov hlas rozliehal v preľudnených dvoroch, kde sa vám stratí medzi bielizňou, sudmi, šrotom a rovesníkmi. Každý vás chce očami vysmiať, pretože táto hra vnútorne nesúvisí s mestom, o akom čítame. Mexico city zohráva úlohu skúsenej, ale vyťaženej matky, ktorá nedokáže obsiahnuť všetkých svojich neposlušných. Bitky na púšti (José Emilio Pacheco, 2020)

Bitky na púšti

O takzvané morské národy musel zakopnúť každý, kto sa aspoň trochu zaujíma o dejiny staroveku. Napriek častej prítomnosti v historickej literatúre sa o nich však veľa nevie. Ani to, odkiaľ prišli, ani to, kto vlastne boli a dokonca ani to, prečo vlastne útočili. Len si pripomeňme: okolo roku 1177 pred naším letopočtom zažili najväčšie civilizácie staroveku kolaps, z ktorého sa potom už nikdy celkom nespamätali. Reč je napríklad o Mykénach, Kréte, Cypre, Egypte, Ugarite, Kanaane, Chetitskej ríši, alebo aj o vzdialenom Elame. S ich zánikom sa spájajú práve záhadné morské národy, ktoré do starovekého sveta vpadli údajne odniekiaľ zo severu od Dunaja. Čo znamená, že možno práve z nášho územia. To by nás mohlo napĺňať aj istou hrdosťou, že práve nejakí naši vzdialení prapredkovia rozmetali mocné štáty stredomoria na cimpr-campr. Pravda však bude asi predsa len niekde inde. Pokúsil sa to vysvetliť renomovaný americký archeológ Eric H. Cline vo svojej knižke 1177 př. kr. Zhroucení civilizace a invaze mořských národů. Hneď v úvode sa dozvieme, pod akými menami poznali votrelcov Egypťania, zachovali sa totiž na nápisoch Ramzesa III. v Medínit Habu. Pomenovania ako Šakalaš, Ceker, či Danuna pre nás už asi ostanú navždy nejasné, zato meno Pelešet ukazuje pravdepodobne na Filištíncov. Kto by čakal, že po tomto trocha lingvistickom úvode sa dozvie o morských národoch niečo viac, bude sklamaný. Clinovi totiž ani tak nešlo o odhalenie ich totožnosti, ako skôr o vykreslenie zániku veľkolepého stredomorského sveta. Tak, ako to teda videl on, v širších súvislostiach, pri ktorých spomínané národy nehrajú najhlavnejšiu úlohu. Cline píše o politickej situácii, medzinárodnom obchode, kultúrnych vzťahoch, ale aj o zemetraseniach, katastrofálnych suchách a následných hladomoroch. Snaží sa tak dopátrať, čo mohlo stáť za tragédiou na prvý pohľad neohroziteľných štátov. Eric Cline je vynikajúci rozprávač, jeho knižka sa dá prečítať jedným dychom. Pre nášho čitateľa to môže byť ešte navyše zaujímavá skúsenosť, ako sa dá písať o histórii. Cline o nej píše trocha inak, ako sme v našich zemepisných šírkach zvyknutí. 1177 př. Kr. Zhroucení civilizace a invaze mořských národů (Eric H. Cline, 2019)

1177 př. Kr. Zhroucení civilizace a invaze mořských národů

Osobne mám veľmi rada knihy, ktorých dej sa zakladá na skutočných udalostiach a ktorých postavy sú taktiež inšpirované reálnymi postavami ľudskej histórie. Kniha Kdo tančí s vodou od Ta-Nehisi Coatesa je v podstate temným opisom jedného z najhorších ľudských zločinov na vlastnom živočíšnom druhu – otroctva. Táto kniha drsným spôsobom zachytáva (nie až tak/vlastne vôbec nie) vymyslené osudy otrokov z najbližšieho či vzdialenejšieho okolia hlavného hrdinu Hirama Walkera, rovnako aj jeho vlastné trápenie, no je zvláštne pretkaná poetickými momentmi, ktoré úzko súvisia s (tentoraz už naozaj vymyslenou) tajomnou vlastnosťou, ktorú Hiram má a jeho poslaním, okrem iného, je naučiť sa ju ovládať. Taký súčasný magický realizmus, ak dovolíte. Kdo tančí s vodou (Ta-Nehisi Coates, 2022)

Kdo tančí s vodou

Mám nepríjemný pocit, že sa po poslednej kapitole zbalíš a ujdeš do lesa, hovorí mi moja žena Katka vždy, keď začnem čítať knihu o samotároch alebo návratoch k prírode. Takto ju s knihou na kolenách vystraším približne dvakrát za rok. Kniha Paola Cognettiho Divoký kluk bola jednou z nich. A bola jednou z najlepších. Nie je to totiž len zbeletrizovaná obhajoba samoty a prírody. Cognetti rozpráva o hľadaní dávnych a stratených častí samého seba, o úcte k ľuďom či o rozpakoch, ktoré cíti, keď vstupuje cudzím ľuďom do životov. Fajn témy na premýšľanie, aj keď práve nie ste v lese. Píše úprimne, bez zbytočnej drámy a klišé obrazov podobných diel, v ktorých napríklad Alexander Supertramp páli peniaze na dôkaz svojej slobody. Do lesa som napokon po dočítaní neušiel. Opäť však o niečo hlbšie rozumiem ľuďom, ktorí doň ušli a hľadajú skúsenosť so samotou. V neposlednom rade som po knihe dostal obrovskú chuť žiť svoje bežné dni o niečo skromnejšie. Divoký kluk (Paolo Cognetti, 2018)

Divoký kluk