Amerikána Amerikána Amerikána Amerikána

Amerikána

Adichieová Chimamanda Ngozi

Ifemelu a Obinze sú mladí a zamilovaní, ale nespokojní so životom v Nigérii ovládanej vojenskou diktatúrou. Rozhodnú sa preto hľadať šťastie v cudzine a ich cesty sa rozdelia.

Sebaistá Ifemelu sa vydáva študovať do Ameriky. Tichý a premýšľavý Obinze, ktorého Amerika, ovplyvnená útokmi z 11. septembra, neprijme, sa púšťa do nebezpečného života ilegálneho imigranta v Londýne. O trinásť rokov neskôr je Obinze bohatý muž v čerstvo demokratickej Nigérii a Ifemelu známa blogerka komentujúca americkú spoločnosť a kultúru z pohľadu africkej černošky. Napriek pracovnému úspechu a pohodlnému životu v Amerike však Ifemelu pocíti túžbu vrátiť sa do svojej vlasti. Nájdu s Obinzem po toľkých rokoch a zmenách odvahu znovu sa stretnúť tvárou v tvár?


Amerikána má všetko, čo má globálny román 21. storočia mať. Ponúka silnú spleť príbehov a sprostredkúva skúsenosti, ktoré sa na vlastnej koži zažiť nedajú. Je to aj akýsi lexikón rozmanitosti súčasného černošstva – afrického, amerického aj európskeho. Amerikána (Adichieová Chimamanda Ngozi, 2017)

Recenzie a ukážky z tejto knihy


Chimamanda Ngozi Adichieová: Amerikána

Monika Kompaníková

Silná sociálna satira obalená do romantického papiera od angažovanej nigérijskej spisovateľky žijúcej od svojich devätnástich rokov v Amerike. Hrdinami jej románu sú sú mladí a zamilovaní Nigérijčania, nespokojní so životom vo svojej krajine ovládanej vojenskou diktatúrou. Rozhodnú sa preto hľadať šťastie v cudzine a ich cesty sa rozdelia. Sebaistá Ifemelu sa vydáva študovať do Ameriky. Tichý a premýšľavý Obinze, ktorého Amerika, ovplyvnená útokmi z 11. septembra neprijme, sa púšťa do nebezpečného života ilegálneho imigranta v Londýne. Napriek pracovnému úspechu a pohodlnému životu v Amerike však pocítia túžbu vrátiť sa. Viac.


Ďalšie odporúčania


Niekoľko rokov za sebou si dávam predsavzatie, že prečítam všetky knihy z finále súťaže Anasoft Litera. Ešte nikdy sa mi to nepodarilo. Tento rok som zatiaľ stihol historický román Silvestra Lavríka Nedeľné šachy s Tisom a horor Trhlina od Jozefa Kariku. Zo žánrovej literatúry mám najradšej detektívky a je možné, že to, čo mi v Karikovej knihe pripadalo ako klišé, je v skutočnosti kánonom mysteriózne hororového žánru. Aj napriek tomu sa mi stránky knihy Trhlina otáčali ľahko a jej hrdinov som do Tríbečských húštin nasledoval s nedočkavosťou. Bál som sa o nich, bál som sa s nimi. A tak to má pri tomto type literatúry byť. Nedeľné šachy s Tisom vo mne vzbudzovali iný druh strachu. Úzko mi prišlo, keď  som si uvedomil, koľko  postojov a argumentov neľudských ľudákov je znova súčasťou našej každodennosti. Ten pocit umocňoval fakt, že sa príbeh odohráva na miestach, kde som strávil prvých osemnásť rokov svojho života a rozprávačka Anička Žitňanská  bola ako Anča Iciková súčasťou urbánnej mytológie môjho rodiska.   Lavríkovi sa podarilo z bubáka, ktorým mamičky v Bánovciach nad Bebravou strašili svoje neposlušné deti, urobiť živého človeka. Určite mu k tomu pomohla poctivá historická práca v archívoch a pri rozhovoroch s pamätníkmi. Ale kľúčovým je štýl. Lavrík pracuje s faktografiou tak, že premieňa suché historické údaje na živý obraz. Na ten obraz síce nie je pekný pohľad, ale je to pohľad potrebný, pretože je pravdivý. Nedeľné šachy s Tisom (Silvester Lavrík, 2017)

Nedeľné šachy s Tisom

Každá kniha Ivana Štrpku je udalosťou. Tá najnovšia je – celkom možno – zatiaľ jeho najlepšia. Fragment (rytierskeho) lesa sa na pultoch kníhkupectiev objavil tak trochu nenápadne pár dní pred koncom minulého roka. Ak bola niektorým novším básnickým knihám Ivana Štrpku časťou verejnosti vyčítaná nekomunikatívnosť či sťažená čitateľnosť, najnovšia zbierka predstavuje tak trochu návrat k čírejším a čitateľsky ústretovejším raným knihám autora zo 70. a 80. rokov. Zároveň však ide, ako sme u nášho zrejme najvýznamnejšieho súčasného básnika zvyknutí, o výsostne aktuálnu poéziu. Vo Fragmente (rytierskeho) lesa sa Štrpka nebojí klásť tie najzákladnejšie a zároveň najzložitejšie otázky ľudskej existencie: koná tak s jedinečným, sebe vlastným pohľadom, ktorý z napísaného robí nezameniteľnú veľkú poéziu. Poéziu, ktorej nevyhnutnosť – pre autora i pre nás – cítiť z každého slova. „Čosi tu búši. Kde som? Kto práve preťal svoje blúdenie?“ Fragment (rytierskeho) lesa (Štrpka Ivan, 2016)

Fragment (rytierskeho) lesa

Už prvá kniha rozhovorov (Boh alebo nič) s africkým kardinálom bola nečakaným prekvapením. Jeho otvorenosť a srdečnosť v kombinácii s hlbokými a konzervatívnymi postojmi boli bleskom z neba do našej slovenskej duchovnej atmosféry. V Sile ticha odovzdáva skúsenosti človeka vyrastajúceho na africkom vidieku, ktorý dôverne pozná posvätnosť i tajomnú atmosféru ticha úzko prepojenú s prírodou, vlastným bytím človeka i so všetkým, čo nás presahuje. Hovorí o tichu ako o Bohu v nás a o jeho absencii v našich srdciach. O tom, ako veľmi sa potrebujeme do ticha ponárať a ako veľmi ho potrebujeme tvoriť mlčaním. Možno to ide aj s vekom, ale čím som staršia a čím je svet naokolo neustále hlučnejší, tým je pre mňa ticho vzácnejšie a dôležitejšie. Sila ticha proti diktatúre hluku (Robert Sarah, 2017)

Sila ticha proti diktatúre hluku