Ada aneb žár

Nabokov Vladimir

Příběh jednoho z Nabokovových nejhlubších i nejhravějších románů sleduje peripetie vztahu jeho protagonistů, psychologa a profesora filozofie Vana Veena a jeho sestřenice (ve skutečnosti, jak se ukáže, sestry) Ady, od prvního vzájemného milostného okouzlení přes sérii odloučení a opětovných setkání až do doby, kdy Van v pokročilém věku rekapituluje vlastní život a osudové pouto mezi oběma sourozenci. Jazykově brilantní a myšlenkově ambiciózní próza, rozklenutá mezi polovinou 19. a 20. století v geograficky i historicky pozměněném protějšku světa, jak jej známe, je parodickým i pohádkovým příběhem lásky, zamyšlením nad povahou času a v neposlední řadě svrchovaným intelektuálním dobrodružstvím.


Pretože Nabokov je štylistický boh. Je to krásne vymyslené aj napísané. Je to výborne preložené. Je to kniha, ktorú keď prečítate, tak chcete ísť odznova, pretože teraz to úplne inak vidíte. Je tam Ada a aj žár, ako sľubuje názov a je to (okrem iného) o láske, starých časoch, letných podvečeroch, dobrých aj zlých mravoch, motýľoch, piknikoch, stromoch... Chýba síce mapa, ale namiesto toho je vpredu rodostrom (mapa vzťahov – ha!). Ada aneb žár (Nabokov Vladimir, 2015)

Ďalšie odporúčania


Chcela by som odporučiť  na prečítanie knihu Madam Ježibaba od Zuzany Csontosovej, pretože som sa naučila aj nejaké anglické slová. Je to o čarodejnici Anastázii, ktorá stretne dve deti Janka a Marienku. Ukážu jej knihu o inej čarodejnici Elizabeth z Anglicka. Tá sa správa úplne inak ako čarodejnice, ktoré pečú deti. Deti spolu s Anastáziou idú do Anglicka, kde Elizabeth navštívia a učia sa po anglicky. Madam ježibaba (Csontosová Zuzana, 2015)

Madam ježibaba

Citlivý člověk Jáchyma Topola je román, aký sa v českej literatúre od Hrabalových čias nevyskytol. Čistota jazyka spojená s horúčkovitou imagináciou a všadeprítomným, aj keď ako noc čiernym, humorom sú hlavnými pôvabmi tohto pochmúrneho podobenstva o našej dobe. Citlivý člověk (Jáchym Topol , 2017)

Citlivý člověk

Ak by som mal odporučiť nejakú knihu, určite by šlo o útly text poľského reportéra Wojciecha Tochmana Akoby si kameň jedla. Tradícia reportážnej literatúry je na Slovensku neveľká, ba povedal by som skoro žiadna. Aj preto sa pre mňa táto knižka stala objavom nielen sama sebou, ale i sprostredkovaním informácií o vydavateľstve Absynt. Kniha samotná je svedectvom o vojne na Balkáne, ktorá sa diala v čase, keď som ja študoval na strednej škole v pokoji a bezpečí šťastného dospievania. Na základe výskumu poľskej antropologičky, ktorá sa podľa kostí snaží identifikovať pozostatky mŕtvych z vojny v Bosne a Srbsku na začiatku 90. rokov 20. storočia, spoznávame príbehy jednotlivcov, obetí, svedkov, pozostalých, všetkých tých, ktorých vojna o akékoľvek šťastie pripravila. Avšak nielen o šťastie, ale aj o akúkoľvek pozitívnu víziu budúcnosti. Ocitáme sa v Srbsku a Bosne pár rokov po vojne vo svete, ktorý vojnou poznačený ostal viac, než si dokážeme predstaviť. Toto svedectvo je vzácnym dokumentom, ktorý jednoduchým jazykom a vecným postojom autora podáva správu o čomsi, čo sa nás dotýka oveľa viac, než si pripúšťame. Akoby si kameň jedla (Tochman Wojciech, 2015)