Duchovná sci-fi z neďalekej budúcnosti: mimozemšťanmi vyžiadaný misionár Peter šíri na planéte Oáza, v malej komunite, kde vládnu pokoj, opatrnosť a pomalosť, slová evanjelia. Jeho manželka Beatrice zatiaľ čelí rozpadu ľudského spoločenstva na Zemi. Písomné spojenie ponad priepasť priestoru a času je nedostatočné, obaja sa pod tlakom odlišnej skúsenosti menia a vzájomne ešte väčšmi vzďaľujú. Fascinujúci vesmír fikcie stvorený jedným z najlepších prozaikov našich čias čitateľa pohltí a privedie k nečakaným otázkam a úvahám. Ukazuje, že veľa sa môžeme naučiť aj od vymyslených bytostí z vymysleného kúta kozmu. ,,Záře zalévala celou místnost, proměňovala kávovary v sochy zdobené drahokamy, hliníkové židle ve vzácný kov, stojany s časopisy v zikkuraty, plešaté hlavy v lampy." ,,Měl pocit, že pro každou věc je jedno slovo - ale jen jedno. Básníci by to tu měli těžké." Kniha zvláštních nových věcí (Michel Faber , 2016)

Oči Maxa Carradosa je výber dômyselných detektívnych poviedok o starnúcom detektívovi, ktorý je slepý. Autorom ôsmych, logicky vypointovaných príbehov, je u nás ešte vždy málo známy anglický spisovateľ Ernest Bramah. Pre každú poviedku je charakteristická nezameniteľná mystická atmosféra pripomínajúca zlatú epochu anglických klasikov detektívneho žánru. Ak je pravda, že pri absencii zraku sa dostávajú do popredia ostatné zmysly, tak v prípade nevidiaceho Carradosa, ktorý sa riadi predovšetkým svojou silnou intuíciou a prísnym rozumovým poznaním, platí tento fakt dvojnásobne. Oči Maxa Carradosa (Ernest Bramah , 2015)

Citlivý člověk Jáchyma Topola je román, aký sa v českej literatúre od Hrabalových čias nevyskytol. Čistota jazyka spojená s horúčkovitou imagináciou a všadeprítomným, aj keď ako noc čiernym, humorom sú hlavnými pôvabmi tohto pochmúrneho podobenstva o našej dobe. Citlivý člověk (Jáchym Topol , 2017)

Rozprávač tohto príbehu z ďalekej budúcnosti je „liberatívny konzervál“ a už len tento zdanlivo bizarný fakt nás obratom vracia do zvráteného politického dneška, takže sa nenecháme zmiasť sci-fi rekvizitami. Dej sa síce naoko odohráva v niektorom z budúcich tisícročí, keď napríklad záchod nazývajú eufemisticky „miestnosť šťastia“ a peniaze zo záhadných dôvodov „manitú“, ale pritom ide o maskovaný sarkasticko-satirický obraz súčasnosti. Text je plný viac-menej vtipných slovných novotvarov, ktorých pravý zmysel vychádza najavo postupne a ktoré museli prekladateľku potrápiť, ale námaha stála za to. A hoci neznášam dobrodružné príbehy a najmä sci-fi, Pelevin ma pred rokmi zaujal Helmou hrôzy, takže som nadšene zhltol aj túto dystopickú utópiu, kde je budúcnosť poskladaná z pomotaných a rozsekaných súčiastok najstaršej i menej starej minulosti – ale tak to zvyčajne býva. Škoda, že posolstvo knihy je sporné a niektoré autorove nápady a žartíky zabavili zrejme najmä jeho samého. Ale veď aj to stojí za zamyslenie a pozorné čitateľské preskúmanie! S.N.U.F.F. (Pelevin Viktor, 2015)