Duchovná sci-fi z neďalekej budúcnosti: mimozemšťanmi vyžiadaný misionár Peter šíri na planéte Oáza, v malej komunite, kde vládnu pokoj, opatrnosť a pomalosť, slová evanjelia. Jeho manželka Beatrice zatiaľ čelí rozpadu ľudského spoločenstva na Zemi. Písomné spojenie ponad priepasť priestoru a času je nedostatočné, obaja sa pod tlakom odlišnej skúsenosti menia a vzájomne ešte väčšmi vzďaľujú. Fascinujúci vesmír fikcie stvorený jedným z najlepších prozaikov našich čias čitateľa pohltí a privedie k nečakaným otázkam a úvahám. Ukazuje, že veľa sa môžeme naučiť aj od vymyslených bytostí z vymysleného kúta kozmu. ,,Záře zalévala celou místnost, proměňovala kávovary v sochy zdobené drahokamy, hliníkové židle ve vzácný kov, stojany s časopisy v zikkuraty, plešaté hlavy v lampy." ,,Měl pocit, že pro každou věc je jedno slovo - ale jen jedno. Básníci by to tu měli těžké." Kniha zvláštních nových věcí (Michel Faber , 2016)

Prvá poviedka zo zbierky Osem percent ničoho, ktorú Etgar Keret pre vydavateľstvo Artforum zostavil sám, sa volá Potrubie. Potrubie je vôbec prvý text, ktorý Keret napísal. Potrubie je o mladom chlapcovi, ktorý vo svete nenašiel prijatie a tak si našiel cestu do neba. Poviedka je láskavá a smutná, s kúzlom uprostred. A za týmto uprostred – je to veľmi krátka poviedka – nasleduje „rozuzlenie“. Malý uzlíček, klbko nadprirodzeného je pekne rozpletené, vysvetlené, dopovedané do posledného možného. Človek sa neubráni myšlienke, možno ho prepadne i pocit sklamania, prečo mu autor nenechá aspoň kúsok nevysvetleného, kúsok tajomstva a možno i hádanky. Prečo musí poznať odpoveď na všetko a poznať ju kvôli tomu, že si autor „neodpustí“ niečo nedopovedať? Prečo mu bola odopretá možnosť niečo nájsť, azda aj objaviť? Odpoveď sa nachádza v záverečnej časti knihy, v slove o autorovi: „Prvú poviedku Potrubie (hebr. Cinorot) napísal počas vojenskej služby po samovražde svojho najlepšieho priateľa.“ Nie je to čitateľ, kvôli komu Etgar Keret toľké dopovedal. Osem percent ničoho (Etgar Keret , 2017)

Koho by to zaujímalo: Vždy som uznával dobrých spisovateľov a obdivoval ich schopnosť vhľadu do vlastnej mysle. O to viac, ak sa ich vnímanie prelína s mojim a vytvorí sa tak priestor pre pochopenie nových, zaujímavých vecí. Pavel Vilikovský vo svojom diele opäť predviedol, že je naozajstný majster svojho remesla. Malá útla knižka, ktorá sa bravúrne pohráva s rôznymi uhlami pohľadu a zároveň nám ukazuje, že náš svet vlastne nie je až taký skutočný, ako si ho veľakrát sebestredne predstavujeme. Vďaka za to, pán autor! Ale koho by to zaujímalo. Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa (Pavel Vilikovský, 2017)

Baletky majú dve tváre. Tú prednú, usmievavú a dokonalú, ktorú vidí publikum. A potom tú odvrátenú, ktorá zmizne za oponou, predpisový úsmev im spadne a tvár sa skriví do strhaného škľabu. Hlavná hrdinka tohoto príbehu zažíva každý deň baletný dril ako v armáde. Ešte nemá štrnásť, a už je odborníčka na používanie preháňadiel a zvracania, aby si udržala váhu, na ošetrovanie krvavých palcov a sťahovanie pŕs. A do toho spoznáva klubový život v Prahe. Sú deväťdesiate roky, frčí perník a extáza a ona objavuje sex a zisťuje, že má nevlastného brata, ktorý je úplne iný, ako by chcela. A že jej sen stať sa baletkou a tancovať v Zlatej kapličke sa mení v nočnú moru. Režisérka a tanečníčka Miřenka Čechová vychádza z vlastných skúseností a denníkových zápiskov. Jej próza je sebaironickým, surovým a neľútostným obrazom štúdií na Tanečnom konzervatóriu a pražského života v divokých 90. rokoch. Baletky (Miřenka Čechová, 2020)