Števo Hamza

kníhkupec, Christiania Poprad

Števo Hamza

Výborný román o dvojakej identite, o dvoch tvárach jednej krajiny. O sociálnom vylúčení a nerovnosti šancí a takmer nulovej možnosti vyšplhať sa po rebríčku a byť považovaný za rovnocenného človeka. Román o krajine a meste rozdelenom nenávisťou, kde nič nie je čierno-biele a uzmierenie je v nedohľadne, ale aj príbeh o bolestnom hľadaní vlastnej identity, o žiarlivosti a láske. Oceňovaný románopisec a scenárista, novinár a  komentátor – izraelský Arab – Said Kašua dokázal na 269 stranách vykresliť obraz súčasného Izraela a židovsko-arabského spolunažívania tak plasticky, ako toho žiadna kniha sociológie alebo psychológie nikdy nebude schopná. Výborný román o dvojakej identite, o dvoch tvárach jednej krajiny. Iný človek (Kašua Said, 2012)

Ďalšie odporúčania


Síce smutné, ale pritom krásne čítanie. Hneď na prvej strane útleho románu zistí Arvidova matka, že má rakovinu a odchádza na malý ostrov, kde kedysi celá rodina trávila dovolenku. Arvid cestuje za ňou, no vo svojom vnútri cestuje časom a spomína na menej či viac dôležité okamihy svojho života, ktorý je síce inak, ako ten matkin, ale tiež v troskách. Rieka času tečie neúprosne a obaja hľadajú cestu k tomu druhému i cestu k pochopeniu svojich vlastných životov. Pettersona som predtým nepoznal, no už chápem, prečo dostal za túto knihu najprestížnejšie ocenenie za knihu v niektorom zo severských jazykov – Literárnu cenu Severskej rady. Vnútri mi ešte dlho zostal smutnokrásny pocit. Proklínám řeku času (Petterson Per, 2015)


Nositeľka Nobelovej ceny za literatúru Doris Lessing napísala malú, ale ťažkú knižku. Ľudstvo by malo zužitkovať všetky nadobudnuté poznatky, hovorí, inak sa nikdy nenaučí predchádzať násilnostiam. Hoci niektoré činy sa dejú znova a znova, stále nechápeme. Ako sa to len mohlo stať? - pýtame sa a oči si zakrývame falošnou sentimentalitou. Oveľa lepšie by pre všetkých bolo priznať si, že niektorí ľudia sa jednoducho vyžívajú v násilí. Iba otvorenou diskusiou o svojej vlastnej skúsenosti dokážeme predísť hrôzam, ktorých sme jeden voči druhému schopní. A presne to majú film a literatúra spoločné - hoci prerozprávavajú svet optikou autora či autorky, dokážu byť nemilosrdne pravdivé. Väzenia, v ktorých sme sa rozhodli žiť (Doris Lessing, 2017)

Väzenia, v ktorých sme sa rozhodli žiť

Prvá poviedka zo zbierky Osem percent ničoho, ktorú Etgar Keret pre vydavateľstvo Artforum zostavil sám, sa volá Potrubie. Potrubie je vôbec prvý text, ktorý Keret napísal. Potrubie je o mladom chlapcovi, ktorý vo svete nenašiel prijatie a tak si našiel cestu do neba. Poviedka je láskavá a smutná, s kúzlom uprostred. A za týmto uprostred – je to veľmi krátka poviedka – nasleduje „rozuzlenie“. Malý uzlíček, klbko nadprirodzeného je pekne rozpletené, vysvetlené, dopovedané do posledného možného. Človek sa neubráni myšlienke, možno ho prepadne i pocit sklamania, prečo mu autor nenechá aspoň kúsok nevysvetleného, kúsok tajomstva a možno i hádanky. Prečo musí poznať odpoveď na všetko a poznať ju kvôli tomu, že si autor „neodpustí“ niečo nedopovedať? Prečo mu bola odopretá možnosť niečo nájsť, azda aj objaviť? Odpoveď sa nachádza v záverečnej časti knihy, v slove o autorovi: „Prvú poviedku Potrubie (hebr. Cinorot) napísal počas vojenskej služby po samovražde svojho najlepšieho priateľa.“ Nie je to čitateľ, kvôli komu Etgar Keret toľké dopovedal. Osem percent ničoho (Etgar Keret , 2017)

Osem percent ničoho