Stanislava Harkotová

novinárka

Stanislava Harkotová

Každá debata o Ukrajine a Majdane, do ktorej v uplynulom období vstupujem, sa zvyčajne končí slovami Sče ne vmerla i ne vmre. Ide o názov knižného rozhovoru poľského reportéra Pawla Smoleńského a ukrajinského spisovateľa Jurija Andruchovyča, ktorý vlani vydalo vydavateľstvo Absynt. Rada sa k nemu vraciam aj preto, že spája dynamické, priame, neprikrášlené, expresívne svedectvá s faktmi a so širším kontextom, v ktorom sa odohrali. Veď, čo už u nás vieme o tom, ako Majdan súvisel so životom na Donbase? Andruchovyč je pankáč, sype to zo seba, nech sa z jeho zážitkov nestratí ani detail, Smoleński mu sekunduje a jeho výpoveď dáva do podoby skvelej poľskej reportáže. O Majdane a udalostiach po ňom som sa zhovárala s mnohými Ukrajincami, ale najsilnejšie mi ho sprostredkovali práve oni dvaja v knihe Šče ne vmerla i ne vmre. Šče ne vmerla i ne vmre. Rozhovor s Jurijom Andruchovyčom (Smoleński Paweł, 2015)

Šče ne vmerla i ne vmre. Rozhovor s Jurijom Andruchovyčom

Ďalšie odporúčania


Posledné okamihy pred stratou nevinnosti, keď sa ešte zdá, že všetko je možné. Básnik, maliar, hudobný skladateľ a geniálny lekár sa hrajú s nadšením mladých levíčat. Už sa však rysujú ostré rezáky a na naťahujúcej sa, hladiacej ruke zostávajú krvácajúce ranky po pazúroch.Kniha Floriana Illiesa patrí medzi neskutočné knihy. Počas čítania knihy mladého nemeckého kunsthistorika som neustále chodil k počítaču a CD prehrávaču. Illies totiž so strhujúcou prostotou píše o kresbách a maľbách Maleviča, Oskara Kokoschku, Gustava Klimta či Egona Schiela a ja cítim nutkanie ihneď si to-ktoré dielo pozrieť. Utekám k počítaču, kliknem na daný obraz a skvelý zážitok z čítania sa snažím vystupňovať vizuálnym zážitkom. A keď píše o škandáloch Mahlera, Schönberga či Stravinského, zapínam CD prehrávač a počúvam hudbu, aby bol zážitok dokonalý. Florian Illies vovádza čitateľa do zázračného sveta, v ktorom sa ako nemí sprievodcovia Prousta, Kafku, Joycea, Georga Trakla, Thomasa Manna či Sigmunda Freuda potulujeme od Paríža cez Londýn a Prahu až po Benátky, spoločne hľadáme šťastie s poetkou zázrakov Elsou Lasker-Schülerovou a nazrieme aj do salónu Coco Chanel. Na okamih sa však v obraze zjaví Hitlerova tvár, Stalinove fúzy či odhodlaný pohľad pruských junkerov. V roku 1913 sa Hitler ešte trápi so svojimi obrazmi, Stalin ešte len plánuje budúcnosť, pruskí dôstojníci sa ešte nahí kúpu v horúcom lete a „nevinnými“ výstrelmi šampanského vítajú rok 1914. Rok, ktorým sa v podstate začalo skutočné 20. storočie. Kniha Floriana Illiesa predstavuje zázračný svet, no z diela okoreneného mnohými citátmi som si najviac zapamätal poznámku Maxa Beckmanna: Človek je prvotriedna sviňa a aj ňou zostane. 1913. Léto jednoho století (Illies Florian, 2013)

1913. Léto jednoho století

(Nielen) knižky z dielne Egreš sú vždy veľkým vizuálnym dobrodružstvom. V poslednom čase k nim pribudla táto novinka, ktorá malým a možno aj veľkým čitateľom ukáže, že Nie je opica ako opica. Dozviete sa, ktoré z nich, tak ako my, používajú toaletný papier či bylinkový šampón, navzájom si do očí strkajú prsty, obľubujú kúpanie v bazéne alebo dokonca to, ktorá bola prvou opičou kozmonautkou. Tieto zaujímavosti sprevádzajú kúzelné ilustrácie, a tvoria tak spolu naozajstné dobrodružstvo pre všetkých. Nie je opica ako opica (Lucia Kršková, Barbara Kršková, 2017)


Síce smutné, ale pritom krásne čítanie. Hneď na prvej strane útleho románu zistí Arvidova matka, že má rakovinu a odchádza na malý ostrov, kde kedysi celá rodina trávila dovolenku. Arvid cestuje za ňou, no vo svojom vnútri cestuje časom a spomína na menej či viac dôležité okamihy svojho života, ktorý je síce inak, ako ten matkin, ale tiež v troskách. Rieka času tečie neúprosne a obaja hľadajú cestu k tomu druhému i cestu k pochopeniu svojich vlastných životov. Pettersona som predtým nepoznal, no už chápem, prečo dostal za túto knihu najprestížnejšie ocenenie za knihu v niektorom zo severských jazykov – Literárnu cenu Severskej rady. Vnútri mi ešte dlho zostal smutnokrásny pocit. Proklínám řeku času (Petterson Per, 2015)