Braňo Bezák

z Denníka N a Saténových rúk

Braňo Bezák

Niekoľko rokov za sebou si dávam predsavzatie, že prečítam všetky knihy z finále súťaže Anasoft Litera. Ešte nikdy sa mi to nepodarilo. Tento rok som zatiaľ stihol historický román Silvestra Lavríka Nedeľné šachy s Tisom a horor Trhlina od Jozefa Kariku. Zo žánrovej literatúry mám najradšej detektívky a je možné, že to, čo mi v Karikovej knihe pripadalo ako klišé, je v skutočnosti kánonom mysteriózne hororového žánru. Aj napriek tomu sa mi stránky knihy Trhlina otáčali ľahko a jej hrdinov som do Tríbečských húštin nasledoval s nedočkavosťou. Bál som sa o nich, bál som sa s nimi. A tak to má pri tomto type literatúry byť. Nedeľné šachy s Tisom vo mne vzbudzovali iný druh strachu. Úzko mi prišlo, keď  som si uvedomil, koľko  postojov a argumentov neľudských ľudákov je znova súčasťou našej každodennosti. Ten pocit umocňoval fakt, že sa príbeh odohráva na miestach, kde som strávil prvých osemnásť rokov svojho života a rozprávačka Anička Žitňanská  bola ako Anča Iciková súčasťou urbánnej mytológie môjho rodiska.   Lavríkovi sa podarilo z bubáka, ktorým mamičky v Bánovciach nad Bebravou strašili svoje neposlušné deti, urobiť živého človeka. Určite mu k tomu pomohla poctivá historická práca v archívoch a pri rozhovoroch s pamätníkmi. Ale kľúčovým je štýl. Lavrík pracuje s faktografiou tak, že premieňa suché historické údaje na živý obraz. Na ten obraz síce nie je pekný pohľad, ale je to pohľad potrebný, pretože je pravdivý. Nedeľné šachy s Tisom (Silvester Lavrík, 2017)

Nedeľné šachy s Tisom

Ďalšie odporúčania


TO je ako výprava kráľovského syna do mesta, v ktorom vidí Skutočný svet: biedu, chorobu, starnutie a smrť. TO môže byť prirovnané k nehybnej tvári niekoho, Kto vie, že navždy zostal sám. Alebo k slovám lekára o neodvratnom konci. Lebo TO znamená naraziť na kamenný múr. A pochopiť, že ten múr neustúpi nijakým našim prosbám. TO (Milosz Czeslaw, 2014)


Tvárou v tvár, od jedného prahu k druhému, počúvať a nezblázniť sa. Pani Alexijevič má môj nekončiaci obdiv. Táto veta však vyznieva duto, prázdno, pretože ide hlavne o ľudí. O tých, ktorí si prešli toľkými vecami, že sa mi z toho krúti hlava, zdvíha žalúdok... Napriek tomu prehovorili. Pomenovali, ukázali, pochopili, aj nepochopili. Prijali aj odmietli. Nikdy sa to pre nich neskončí. Zažili úplne inú vojnu, o akej dovtedy vedeli. Desivá predstava krásneho nepriateľa a opakujúca sa otázka, kto to vlastne sme, my, ľudia? Černobyľská modlitba (Svetlana Alexijevičová , 2017)

Černobyľská modlitba

Prvá poviedka zo zbierky Osem percent ničoho, ktorú Etgar Keret pre vydavateľstvo Artforum zostavil sám, sa volá Potrubie. Potrubie je vôbec prvý text, ktorý Keret napísal. Potrubie je o mladom chlapcovi, ktorý vo svete nenašiel prijatie a tak si našiel cestu do neba. Poviedka je láskavá a smutná, s kúzlom uprostred. A za týmto uprostred – je to veľmi krátka poviedka – nasleduje „rozuzlenie“. Malý uzlíček, klbko nadprirodzeného je pekne rozpletené, vysvetlené, dopovedané do posledného možného. Človek sa neubráni myšlienke, možno ho prepadne i pocit sklamania, prečo mu autor nenechá aspoň kúsok nevysvetleného, kúsok tajomstva a možno i hádanky. Prečo musí poznať odpoveď na všetko a poznať ju kvôli tomu, že si autor „neodpustí“ niečo nedopovedať? Prečo mu bola odopretá možnosť niečo nájsť, azda aj objaviť? Odpoveď sa nachádza v záverečnej časti knihy, v slove o autorovi: „Prvú poviedku Potrubie (hebr. Cinorot) napísal počas vojenskej služby po samovražde svojho najlepšieho priateľa.“ Nie je to čitateľ, kvôli komu Etgar Keret toľké dopovedal. Osem percent ničoho (Etgar Keret , 2017)

Osem percent ničoho