Parádne zápisky z koncertneho turne s kapelou Bad Seeds. Básne, úvahy, texty… Ja mám pre tohto pána slabosť… Píseň z pytlíku na zvratky (Cave Nick, 2017)

„Niekedy sa hostia zabavia neskoro do noci, a vtedy sa objaví pán strážnik, a kto sám neodíde, toho pošle spať, a keby sa protivil, vymastil by ho prípadne pendrekom, alebo by ho zabásnul.“​ Túto z denníka Slovenský východ roku 1934 a podobné hlášky nájdete v historickom sprievodcovi košickými pohostinstvami v rokoch 1918-1948. Po knihe o najstaršom fungujúcom hoteli Bankov je to druhá z dielňe najmladších košických historikov a archivárov Dany Kušnírovej, Petra Annu a Viktora Lubyho. Je plná dobových dokumentov a fotografií a je rozdelená na tri časti. Prvá približuje všeobecný kultúrno-spoločenský prehľad Košic, dejiny alkoholických nápojov, legislatívne opatrenia, činnosť košického pohostinského opatrenia. V druhej časti sa čitateľ oboznamuje s históriou najpopulárnejších pohostinských zariadení a v treťej je sprievodca súčasnými historickými podnikmi. A prečo Dostaveníčka? Ide o archaický výraz, ktoré označuje miesto dostavenia za účelom pohostenia, zábavy, či večerného posedenia. Košické dostaveníčka (Kušnírová Dana, 2016)

Po výnimočnom románe Klub nenapraviteľných opitimistov si môžeme v slovenskom preklade prečítať ďalšiu knihu spisovateľa Jeana - Michela Guenassia. Valčík stromov a oblohy je román a tajnej láske Vincenta van Gogha a mladého dievčaťa. Marguerite Gachetová žije so svojim otcom v Auvers- sur- Oise pri Paríži a sníva o tom, že bude maliarkou. Vo chvíli, keď plánuje útek do Ameriky však za jej otcom prichádza Vincent van Gogh. V knihe autor prepája silný príbeh s dokumentárnym základom. Valčík stromov a oblohy (Jean-Michel Guenassia, 2017)

„Julo vypil z chamtivosti všetku vodu. Od 9.00 ráno sme nenaďabili na žiadny prameň. A prameň do noci nenájdeme. Nech žijú citróny a vodka!“ Exedície 1973-1982 je krásna kniha. Doslova vytŕča medzi ostatnými. Vytŕča nielen vydarenou obálkou a grafickou úpravou či menom pisateľa-cestovateľa. Vytŕča obsahom a jeho autenticitou. Prejedete prstami po obálke a po zaobalených rohoch strán, stiahnete gumičku, otvoríte, pomaly listujete, kúsok prečítate, obrátite list na ďalšiu stránku, ďalší obrázok, náčrt, skicu, príbeh. Už ju nepustíte z ruky. Je to totiž viac ako kniha, viac ako denník, zápisník, zošit, mapa či turistický sprievodca. Viac ako len obyčajný záznam času a sledu udalostí na vytýčených miestach. Je to manuál AKO NA TO, návod na prežitie. Je to rúcač predsudkov, lámač bariéry, spúšťač odvahy a odhodlania. KÓDEX, ktorým sa môžete riadiť až sa vydáte na cestu. Na tú svoju. Tak ako Hemingway, Keroac, Satinský. Ako Ernest, Jack, Július. Spoznávať silu priateľstva aj ľudí navôkol, neprebádanú krásu prírody, čaročudesnosť sveta a hlavne - spoznávať samých seba. Táto kniha vás proste naštartuje. Expedície 1973-1982 (Satinský Július, 2011)

Považujem za veľmi dôležité rozhodnutie vydavateľstva Inaque začať vydávať v slovenčine tetralógiu Neapolských románov Eleny Ferrante. Prvý diel je až kinematografický v zobrazení povojnového predmestia, v ktorom Elena a Lilla vyrastajú. Skrz štyri diely sledujeme, ako dve ženy vyrastajú, žijú svoje životy, rozhodujú sa v rôznych etapách týchto životov od detstva až po starobu. Inteligentný page-turner. Geniálna priateľka (Ferrante Elena, 2015)

Margo je mladá čaja, Ryszard je mŕtvy pán, ktorý zomrel vo vysokom veku. Bez ohľadu na to, že ich delia generácie v skúsenostiach, myšlienkach, svetoch a prítomnostiach, prinášajú správy z rozobraných svetov diktatúr, ktoré nebude ľahké zlepiť, ak vôbec. Ceausescovo a post Ceausescovo Rumunsko si nemá čo závidieť so Stalinovou a post Stalinovou dŕžavou plnou mŕtvych, stratených, zlomených ľudí. Opäť raz nádherné šlabikáre pre milovníkov akýchkoľvek zatvorených režimov v rukách zopár pomätených ľudí. Ako keby ste vykročili z najlepšej cukrárne na svete s úsmevom na tvári do slnkom zaliatej ulice. Len úplne naopak. Bukurešť. Prach a krev (Rejmer Margo, 2015)

Román o posledných rokoch pohnutého života Štefana Krčméryho, zasadený do prvej polovice 50-tych rokov minulého storočia, opierajúci sa o dobové reálie. Povedz slovo čisté (Anton Baláž, 2017)

Uspávanka od francúzsko-marockej autorky Leily Slimani, za ktorý dostala v 2016 Goncourtovu cenu, vyšla úplne čerstvo v Inaque v preklade Ane Ostrihoňovej. Popri tomto takmer psychothrilleri otvorila zásadné témy, ako sú výchova detí v západnej spoločnosti, úloha, funkčnosť a fungovanie rodiny, zmysel manželstva a rodičovstva. Páči sa mi, že je Slimani spoločensko-kritická, poukazuje na triedne nerovnosti a aj z nich vyplývajúce závislosti a povrchnosti dnešného západného fungovania sveta. Zároveň sa Slimani svojskou ostrou poetikou podarilo vynikajúco vystavať fiktívny príbeh na skutočnej tragickej udalosti vraždy detí ich pestúnkou. Uspávanka ma rozhodne neuspala, ba naopak. A nezaspať je dobre. Veľmi sa teším, že ju môžeme čítať aj v slovenčine. Uspávanka (Leila Slimani, 2017)

Tak som si prečítal, keď sa to Topolovi páčilo. Vtipné to bolo a drsné. Život pobudov v dobe, ktorá pobudom vôbec nepriala. Čo kapitola to iná práca, čo práca to blbá a zbytočná práca. Práca pre prácu. Odporné, zahmlené prostredie periférie, ktorá začínala už v centre mesta. Jediným svetlým bodom v tom marazme bola hospoda, niekedy len petrolejka v hospode. A potom ešte humor, ale to len taký situačný humor, humor z núdze a absurdnosti situácií. Napríklad, keď debilovi Ládikovi - pracujúcemu vo "Výrobnom družstve invalidov" (hej aj také bolo) nahovoria, že mu súdružky (Kabrhelová a Štrougalová) prichádzajúce na kontrolu zjedia obed. Ládik to vyriešil po svojom. "Polivka s nudlemi a svíčková s knedlikem" nemôže padnúť za obeť nejakým potentátkam. V plnej rýchlosti vrazil dvojkolesovým vozíkom do vládnej Volgy. A potom prasácke historky z dievčenského učilišťa a z továrne, a z výmenníku a z čističky a zo strážnej búdky a z poľa prehnojeného chemikáliami. Nie je to Hrabal ani Balabán, ale k pivu a na ľahké zamyslenie, aké to tu asi pred štyridsiatimi rokmi bolo, je to dobré. Šarlák. Dvanáct obrazů z periferie světa, Písek 1980-1992 (Petr Mano, 2017)