Parádne zápisky z koncertneho turne s kapelou Bad Seeds. Básne, úvahy, texty… Ja mám pre tohto pána slabosť… Píseň z pytlíku na zvratky (Cave Nick, 2017)

„Niekedy sa hostia zabavia neskoro do noci, a vtedy sa objaví pán strážnik, a kto sám neodíde, toho pošle spať, a keby sa protivil, vymastil by ho prípadne pendrekom, alebo by ho zabásnul.“​ Túto z denníka Slovenský východ roku 1934 a podobné hlášky nájdete v historickom sprievodcovi košickými pohostinstvami v rokoch 1918-1948. Po knihe o najstaršom fungujúcom hoteli Bankov je to druhá z dielňe najmladších košických historikov a archivárov Dany Kušnírovej, Petra Annu a Viktora Lubyho. Je plná dobových dokumentov a fotografií a je rozdelená na tri časti. Prvá približuje všeobecný kultúrno-spoločenský prehľad Košic, dejiny alkoholických nápojov, legislatívne opatrenia, činnosť košického pohostinského opatrenia. V druhej časti sa čitateľ oboznamuje s históriou najpopulárnejších pohostinských zariadení a v treťej je sprievodca súčasnými historickými podnikmi. A prečo Dostaveníčka? Ide o archaický výraz, ktoré označuje miesto dostavenia za účelom pohostenia, zábavy, či večerného posedenia. Košické dostaveníčka (Kušnírová Dana, 2016)

Po výnimočnom románe Klub nenapraviteľných opitimistov si môžeme v slovenskom preklade prečítať ďalšiu knihu spisovateľa Jeana - Michela Guenassia. Valčík stromov a oblohy je román a tajnej láske Vincenta van Gogha a mladého dievčaťa. Marguerite Gachetová žije so svojim otcom v Auvers- sur- Oise pri Paríži a sníva o tom, že bude maliarkou. Vo chvíli, keď plánuje útek do Ameriky však za jej otcom prichádza Vincent van Gogh. V knihe autor prepája silný príbeh s dokumentárnym základom. Valčík stromov a oblohy (Jean-Michel Guenassia, 2017)

„Julo vypil z chamtivosti všetku vodu. Od 9.00 ráno sme nenaďabili na žiadny prameň. A prameň do noci nenájdeme. Nech žijú citróny a vodka!“ Exedície 1973-1982 je krásna kniha. Doslova vytŕča medzi ostatnými. Vytŕča nielen vydarenou obálkou a grafickou úpravou či menom pisateľa-cestovateľa. Vytŕča obsahom a jeho autenticitou. Prejedete prstami po obálke a po zaobalených rohoch strán, stiahnete gumičku, otvoríte, pomaly listujete, kúsok prečítate, obrátite list na ďalšiu stránku, ďalší obrázok, náčrt, skicu, príbeh. Už ju nepustíte z ruky. Je to totiž viac ako kniha, viac ako denník, zápisník, zošit, mapa či turistický sprievodca. Viac ako len obyčajný záznam času a sledu udalostí na vytýčených miestach. Je to manuál AKO NA TO, návod na prežitie. Je to rúcač predsudkov, lámač bariéry, spúšťač odvahy a odhodlania. KÓDEX, ktorým sa môžete riadiť až sa vydáte na cestu. Na tú svoju. Tak ako Hemingway, Keroac, Satinský. Ako Ernest, Jack, Július. Spoznávať silu priateľstva aj ľudí navôkol, neprebádanú krásu prírody, čaročudesnosť sveta a hlavne - spoznávať samých seba. Táto kniha vás proste naštartuje. Expedície 1973-1982 (Satinský Július, 2011)

Považujem za veľmi dôležité rozhodnutie vydavateľstva Inaque začať vydávať v slovenčine tetralógiu Neapolských románov Eleny Ferrante. Prvý diel je až kinematografický v zobrazení povojnového predmestia, v ktorom Elena a Lilla vyrastajú. Skrz štyri diely sledujeme, ako dve ženy vyrastajú, žijú svoje životy, rozhodujú sa v rôznych etapách týchto životov od detstva až po starobu. Inteligentný page-turner. Geniálna priateľka (Ferrante Elena, 2015)

Margo je mladá čaja, Ryszard je mŕtvy pán, ktorý zomrel vo vysokom veku. Bez ohľadu na to, že ich delia generácie v skúsenostiach, myšlienkach, svetoch a prítomnostiach, prinášajú správy z rozobraných svetov diktatúr, ktoré nebude ľahké zlepiť, ak vôbec. Ceausescovo a post Ceausescovo Rumunsko si nemá čo závidieť so Stalinovou a post Stalinovou dŕžavou plnou mŕtvych, stratených, zlomených ľudí. Opäť raz nádherné šlabikáre pre milovníkov akýchkoľvek zatvorených režimov v rukách zopár pomätených ľudí. Ako keby ste vykročili z najlepšej cukrárne na svete s úsmevom na tvári do slnkom zaliatej ulice. Len úplne naopak. Bukurešť. Prach a krev (Rejmer Margo, 2015)

Když už si jeden myslí, že o dobrých knihách a taky těch, co jich píší, všechno ví, tu přijde mu pod ruky knížečka vlastně už nežijícího autora (žil v létech 1965 – 2007) s málem tak moravským příjmením Levé… a rázem je zaděláno na největší a nejpřekvapivější objev posledních (řekněme) čtyřiceti let. Francouzský fotograf a spisovatel Édouard Levé nám po sobě zanechal tři vynikající knihy – Díla z roku 2002, Autorportrét (2005) a Sebevražda (post mortem, 2008). Všechny tři vyšly v létech 2015 – 2016 v pražském vydavatelství Rubato. Pro mne nejpůsobivějším je poslední dílko Sebevražda, ve kterém autor evokuje sebevraždu svého přítele. Deset dní po odevzdání rukopisu knihy si Édouard Levé sám bere život… Díla (Levé Édouard, 2016)

„To snad není pravda. Adoptovala mě najnepořádnejší opice z celého města. Kdyby tenhle čurbes videla Gerd, zaručene by ji ranila mrtvice.“ Jonna má deväť rokov, vyrastá v detskom domove, má mimoriadny dar postrehnúť pointy správania dospelých, no najmä veľmi túži po mame, ktorá by ju ľúbila a občas aj poľutovala. Gorila má dva metre, nosí otrhané gate, býva na mestskom zbernom dvore, sníva o antikvariáte, má jedno dôležité tajomstvo, no najmä veľké srdce a ochotu počúvať Jonnu, hoc je ešte len dieťa. Jonna a Gorila si k sebe hľadajú cestu, dôvera chce čas. Spájajú ich silná empatia a sprisahanecký humor. Ich príbeh preniká hlboko – cez chladnú inštitucionálnu starostlivosť o opustené deti zosobnenú riaditeľkou domova, predsudky voči tým, ktorí sú napohľad iní, cez zneužívanie moci rozhodovať o životoch druhých ľudí. Popri tom však dokáže dvojica J. a G. nahlas rozosmiať, takže „žádnou paniku na Titaniku!“. Švédska autorka otvára aj záludné otázky – Je dobré, že Gorila učí Jonnu kšeftárčiť? Môže deväťročné dieťa šoférovať? Kniha je rozhodne napínavá a myslím, že pre vek 9 až 11 rokov vhodná na spoločné čítanie a rozprávanie sa s dospelým. Vydanie je v českom jazyku, hravé ilustrácie ušité na mieru zas tu, na Slovensku, od Martiny Matlovičovej. Gorila a já (Frida Nilsson, 2015)

Uspávanka od francúzsko-marockej autorky Leily Slimani, za ktorý dostala v 2016 Goncourtovu cenu, vyšla úplne čerstvo v Inaque v preklade Ane Ostrihoňovej. Popri tomto takmer psychothrilleri otvorila zásadné témy, ako sú výchova detí v západnej spoločnosti, úloha, funkčnosť a fungovanie rodiny, zmysel manželstva a rodičovstva. Páči sa mi, že je Slimani spoločensko-kritická, poukazuje na triedne nerovnosti a aj z nich vyplývajúce závislosti a povrchnosti dnešného západného fungovania sveta. Zároveň sa Slimani svojskou ostrou poetikou podarilo vynikajúco vystavať fiktívny príbeh na skutočnej tragickej udalosti vraždy detí ich pestúnkou. Uspávanka ma rozhodne neuspala, ba naopak. A nezaspať je dobre. Veľmi sa teším, že ju môžeme čítať aj v slovenčine. Uspávanka (Leila Slimani, 2017)