Vysťahovalci Vysťahovalci Vysťahovalci

Vysťahovalci

Winfried Georg Sebald

Štvoricu silných ľudských príbehov z knihy W. G. Sebalda Vysťahovalci spája nielen téma exilu, zapríčineného turbulentnými dejinnými pohybmi 20. storočia, ale predovšetkým hlboký záujem o ľudskú pamäť a vzťah, ktorý vytvára medzi človekom a miestom. Zároveň sa v nich naplno rozvíja výrazný autorský štýl, balansujúci na pomedzí memoárovej prózy, cestopisu a fotografickej eseje, ktorým si nemecký spisovateľ získal ešte pred svojou tragickou smrťou v roku 2001 pevné miesto v kánone modernej svetovej literatúry.

Šíre more, zástava dymu, sivá diaľava, stúpanie a klesanie lode na vlnách, úzkosť a nádej, ktorú sme v sebe niesli, to všetko si teraz vybavujem, povedal doktor Selwyn, akoby to bolo iba včera. Asi po týždni, oveľa skôr, ako sme rátali, sme dorazili do cieľa. Ocitli sme sa v širokom ústí rieky. Všade boli veľké a malé nákladné lode. Za riekou sa rozprestierala rovina. Všetci vysťahovalci sa zhromaždili na palube a čakali, či sa z prevaľujúcej sa hmly vynorí Socha slobody, lebo všetci mali kúpený lístok do Ameriky. Keď sme vyšli na pevninu, bolo pre nás mimo akýchkoľvek pochybností, že máme pod nohami pôdu Nového sveta, vychýreného mesta New York. V skutočnosti, ako sa onedlho – loď medzičasom dávno odplávala – na našu nevôľu ukázalo, sme pristáli v Londýne. Väčšina vysťahovalcov sa chtiac-nechtiac zmierila so svojou situáciou, podaktorí sa však, napriek všetkým protirečiacim dôkazom dlho držali viery, že sú v Amerike. (ukážka z diela)


Považujem za mimoriadnu udalosť, že v slovenčine konečne vyšiel Sebald! Navyše vo vynikajúcom preklade Milana Žitného. Táto kniha zmenila pohľad na nemecké písanie o holokauste a ľuďoch na úteku. Hlavnou témou štyroch pohnutých osudov je holokaust, ale rozprávanie je univerzálne, katarzné a umelecky absolútne očarujúce. Román ukazuje, akú veľkú moc má dobrá literatúra. Vysťahovalci (Winfried Georg Sebald , 2017)

Ďalšie odporúčania


Momentálne som dočítala dve skvelé publicistické knihy z vydavateľstva Absynt. Tá prvá je Papuša Angeliky Kuźniak o cigánskej poetke z Poľska. Ako vysvetľuje autorka, samotná Papuša si želala, aby ju volali Cigánka, a nie Rómka. Papuša učarovala svojimi veršami aj slávnemu poľskému básnikovi Julianovi Tuwimovi. Len ako chuťovku pridávam jeden jej verš: „Och, aké krásne je čučoriedky zbierať ako cigánske slzy v lese." Jej životné osudy sú tiež fascinujúce a navyše sú Angelikou Kuźniak napísané strhujúco a zároveň citlivo a inteligentne. Papuša (Kuźniak Angelika, 2017)

Papuša

Jiřina Šiklová posielala listy z väzenia z Ruzyně svojím deťom a rodine v rokoch 1981 až 1982. Je v nich skĺbená hlboká láska matky a žiaľ z násilného odlúčenia. Listy sú často kontemplatívne, lebo vo väzení je čas jedinou výplatou. Jiřina milovala život, a preto ho vedela žiť "naplno" aj v komunistickom väzení, kde sa iní trápili. Ako sociologička sa v novej životnej role mohla obuť do topánok väznených a opísať svet z opačnej strany múra. Omlouvám se za svou nepřítomnost. Dopisy z Ruzyně 1981-1982 (Jiřina Šiklová, 2015)

Omlouvám se za svou nepřítomnost. Dopisy z Ruzyně 1981-1982

Tvárou v tvár, od jedného prahu k druhému, počúvať a nezblázniť sa. Pani Alexijevič má môj nekončiaci obdiv. Táto veta však vyznieva duto, prázdno, pretože ide hlavne o ľudí. O tých, ktorí si prešli toľkými vecami, že sa mi z toho krúti hlava, zdvíha žalúdok... Napriek tomu prehovorili. Pomenovali, ukázali, pochopili, aj nepochopili. Prijali aj odmietli. Nikdy sa to pre nich neskončí. Zažili úplne inú vojnu, o akej dovtedy vedeli. Desivá predstava krásneho nepriateľa a opakujúca sa otázka, kto to vlastne sme, my, ľudia? Černobyľská modlitba (Svetlana Alexijevičová , 2017)

Černobyľská modlitba