Pri nazeraní na spoločenskú realitu mám často pocit, že militarizmus a nacionalizmus zažívajú znepokojivú renesanciu. Ich prejavy nemusia byť celkom otvorené, skrývajú sa za vlastenectvo a potrebu obrany národa a civilizácie pred globalizáciou a inými liberálnymi „hrozbami“. Takéto postoje ma vždy vyrušujú, pretože ich posilňovanie bolo príčinou obidvoch svetových vojen. Mám rád beletristickú literatúru s posolstvom a asi aj preto ma oslovila kniha Umrieť na jar. Jej autorom je súčasný nemecký spisovateľ Ralf Rothmann a je napísaná podobným dezilúznym štýlom ako svetoznámy román od Remarqua - Na západe nič nové. Jej protivojnové posolstvo je teda zrejmé a nadčasové. Na príbehu dvoch sedemnásťročných kamarátov, ktorí sú nútene regrutovaní na front, autor približuje hrôzy a nezmyselnosť vojnových riešení akýchkoľvek konfliktov. Podarilo sa mu to aj napriek tomu, že jeho útla kniha je v podstate komorným príbehom. A hoci sa Rothmann nevyhýba naturalistickým scénam z vojnového prostredia, jeho próza je nádherne poetická, nevyhýbajúca sa ani poetike vyšších citov, ako sú láska a priateľstvo. Umrieť na jar (Rothmann Ralf, 2017)

Vrelo odporúčam román Ralfa Rothmanna – Umrieť na jar. Do slovenčiny ho vynikajúco preložila Katarína Széherová. Práva sa predali do ďalších dvadsiatich jazykov a úspech je zaslúžený. Autor už v Nemecku dosiahol kultový status, a to napriek tomu, že sa drží striktne v ústraní od tamojšej živej literárnej scény. Hoci knižka opisuje mimoriadne temné a desivé udalosti, autorov štýl je nezvyčajne lyrický. Taký poetický a autentický protivojnový román som dávno nečítal. Na krátkej ploche sa spisovateľovi podarilo načrtnúť fresku o konci nacistickej ríše, ale aj naznačiť, aké ťažké bude po tom všetkom vybudovať slobodnú a demokratickú republiku. Apokalyptické obrazy sa striedajú s náznakmi nádeje. Ústredná postava nedočkavo čaká na koniec vojny a čitateľ zasa dúfa, že sa nezabudnuteľná kniha ešte neskončí. Umrieť na jar (Rothmann Ralf, 2017)

Emanuele Trevi je taliansky spisovateľ a kritik, ktorého životná skúsenosť s pôsobením vo Fonde Piera Paola Passoliniho prinútila napísať knihu. Zábavnú, znovuobjavujúcu nielen kontroverzného umelca, ale aj Passoliniho vzťah s Laurou Betti, šéfkou fondu. Intenzívne čítanie je aj o písaní: súčasťou románu je sprístupňovanie a analýza Passoliniho nedokončeného románu Nafta. Emanuele Trevi za túto knihu dostal ocenenie Európskej únie za literatúru.  Niečo napísané (Trevi Emanuele, 2015)

Výborný román o dvojakej identite, o dvoch tvárach jednej krajiny. O sociálnom vylúčení a nerovnosti šancí a takmer nulovej možnosti vyšplhať sa po rebríčku a byť považovaný za rovnocenného človeka. Román o krajine a meste rozdelenom nenávisťou, kde nič nie je čierno-biele a uzmierenie je v nedohľadne, ale aj príbeh o bolestnom hľadaní vlastnej identity, o žiarlivosti a láske. Oceňovaný románopisec a scenárista, novinár a  komentátor – izraelský Arab – Said Kašua dokázal na 269 stranách vykresliť obraz súčasného Izraela a židovsko-arabského spolunažívania tak plasticky, ako toho žiadna kniha sociológie alebo psychológie nikdy nebude schopná. Výborný román o dvojakej identite, o dvoch tvárach jednej krajiny. Iný človek (Kašua Said, 2012)

Pochmúrny humor jedenástich príbehov popisujúcich medzné situácie života vyvoláva smiech spojený s mrazivým chrbtotlakom. Život je (aj) takýto. Serte na štěstí, žijte ! Nápis z Paríža zmietaného študentskou revolúciou v roku 1968 uzatvárajúci knihu ju vystihuje. Tábor Radostné vědy (Patrick Declerck, 2008)