Pri nazeraní na spoločenskú realitu mám často pocit, že militarizmus a nacionalizmus zažívajú znepokojivú renesanciu. Ich prejavy nemusia byť celkom otvorené, skrývajú sa za vlastenectvo a potrebu obrany národa a civilizácie pred globalizáciou a inými liberálnymi „hrozbami“. Takéto postoje ma vždy vyrušujú, pretože ich posilňovanie bolo príčinou obidvoch svetových vojen. Mám rád beletristickú literatúru s posolstvom a asi aj preto ma oslovila kniha Umrieť na jar. Jej autorom je súčasný nemecký spisovateľ Ralf Rothmann a je napísaná podobným dezilúznym štýlom ako svetoznámy román od Remarqua - Na západe nič nové. Jej protivojnové posolstvo je teda zrejmé a nadčasové. Na príbehu dvoch sedemnásťročných kamarátov, ktorí sú nútene regrutovaní na front, autor približuje hrôzy a nezmyselnosť vojnových riešení akýchkoľvek konfliktov. Podarilo sa mu to aj napriek tomu, že jeho útla kniha je v podstate komorným príbehom. A hoci sa Rothmann nevyhýba naturalistickým scénam z vojnového prostredia, jeho próza je nádherne poetická, nevyhýbajúca sa ani poetike vyšších citov, ako sú láska a priateľstvo. Umrieť na jar (Rothmann Ralf, 2017)

Vrelo odporúčam román Ralfa Rothmanna – Umrieť na jar. Do slovenčiny ho vynikajúco preložila Katarína Széherová. Práva sa predali do ďalších dvadsiatich jazykov a úspech je zaslúžený. Autor už v Nemecku dosiahol kultový status, a to napriek tomu, že sa drží striktne v ústraní od tamojšej živej literárnej scény. Hoci knižka opisuje mimoriadne temné a desivé udalosti, autorov štýl je nezvyčajne lyrický. Taký poetický a autentický protivojnový román som dávno nečítal. Na krátkej ploche sa spisovateľovi podarilo načrtnúť fresku o konci nacistickej ríše, ale aj naznačiť, aké ťažké bude po tom všetkom vybudovať slobodnú a demokratickú republiku. Apokalyptické obrazy sa striedajú s náznakmi nádeje. Ústredná postava nedočkavo čaká na koniec vojny a čitateľ zasa dúfa, že sa nezabudnuteľná kniha ešte neskončí. Umrieť na jar (Rothmann Ralf, 2017)

Ďalšia kniha, ktorá by sa mohla stať notorickou v kruhu čítačov, podobne ako absyntovky, je kniha Erika Taberyho - Opuštená společnost. Kniha je niečo ako česká, dlhšia a historickejšia odpoveď na Timothyho Snydera a jeho O tyranii. Možno kúsok niečo, trošičku, máličko mi pripomenula aj Pavla Tigrida, keď knižne sprevádzal mladú ženu vlastným osudom. Tabery sa vracia k základom vzniku českej a čiastočne slovenskej demokratickej spoločnosti, povodí 20. storočím a potom si položí a zodpovie otázky o tom, čo teraz, ako na to naviazať, čoho sa báť a nebáť. Miestami sa mu to rozpadá na kratšie eseje, ale ku koncu sa to celé pospája v súčasnosti. Tá je dvojaká: sme politicky leniví (všetci - aj politici, aj voliči), chytráčime, nič moc neprinášame, zároveň ale žijeme v slobodnej, vzdelanej a bohatej spoločnosti, máme všetky možnosti niečo s tým robiť a silné demokratické osobnosti, ktoré položili základ kvalitného štátu (z tejto vety Slováci kúsok zľavia v poslednej časti). V knihe sú bohaté odkazy na ďalšiu literatúru. Bude zaujímať: tých ktorých zaujíma populizmus, vzťah k Európe, vzťah malého národa k prežitiu, informácie a slová. Opuštěná společnost (Erik Tabery, 2017)

Každá kniha Ivana Štrpku je udalosťou. Tá najnovšia je – celkom možno – zatiaľ jeho najlepšia. Fragment (rytierskeho) lesa sa na pultoch kníhkupectiev objavil tak trochu nenápadne pár dní pred koncom minulého roka. Ak bola niektorým novším básnickým knihám Ivana Štrpku časťou verejnosti vyčítaná nekomunikatívnosť či sťažená čitateľnosť, najnovšia zbierka predstavuje tak trochu návrat k čírejším a čitateľsky ústretovejším raným knihám autora zo 70. a 80. rokov. Zároveň však ide, ako sme u nášho zrejme najvýznamnejšieho súčasného básnika zvyknutí, o výsostne aktuálnu poéziu. Vo Fragmente (rytierskeho) lesa sa Štrpka nebojí klásť tie najzákladnejšie a zároveň najzložitejšie otázky ľudskej existencie: koná tak s jedinečným, sebe vlastným pohľadom, ktorý z napísaného robí nezameniteľnú veľkú poéziu. Poéziu, ktorej nevyhnutnosť – pre autora i pre nás – cítiť z každého slova. „Čosi tu búši. Kde som? Kto práve preťal svoje blúdenie?“ Fragment (rytierskeho) lesa (Štrpka Ivan, 2016)

O takzvané morské národy musel zakopnúť každý, kto sa aspoň trochu zaujíma o dejiny staroveku. Napriek častej prítomnosti v historickej literatúre sa o nich však veľa nevie. Ani to, odkiaľ prišli, ani to, kto vlastne boli a dokonca ani to, prečo vlastne útočili. Len si pripomeňme: okolo roku 1177 pred naším letopočtom zažili najväčšie civilizácie staroveku kolaps, z ktorého sa potom už nikdy celkom nespamätali. Reč je napríklad o Mykénach, Kréte, Cypre, Egypte, Ugarite, Kanaane, Chetitskej ríši, alebo aj o vzdialenom Elame. S ich zánikom sa spájajú práve záhadné morské národy, ktoré do starovekého sveta vpadli údajne odniekiaľ zo severu od Dunaja. Čo znamená, že možno práve z nášho územia. To by nás mohlo napĺňať aj istou hrdosťou, že práve nejakí naši vzdialení prapredkovia rozmetali mocné štáty stredomoria na cimpr-campr. Pravda však bude asi predsa len niekde inde. Pokúsil sa to vysvetliť renomovaný americký archeológ Eric H. Cline vo svojej knižke 1177 př. kr. Zhroucení civilizace a invaze mořských národů. Hneď v úvode sa dozvieme, pod akými menami poznali votrelcov Egypťania, zachovali sa totiž na nápisoch Ramzesa III. v Medínit Habu. Pomenovania ako Šakalaš, Ceker, či Danuna pre nás už asi ostanú navždy nejasné, zato meno Pelešet ukazuje pravdepodobne na Filištíncov. Kto by čakal, že po tomto trocha lingvistickom úvode sa dozvie o morských národoch niečo viac, bude sklamaný. Clinovi totiž ani tak nešlo o odhalenie ich totožnosti, ako skôr o vykreslenie zániku veľkolepého stredomorského sveta. Tak, ako to teda videl on, v širších súvislostiach, pri ktorých spomínané národy nehrajú najhlavnejšiu úlohu. Cline píše o politickej situácii, medzinárodnom obchode, kultúrnych vzťahoch, ale aj o zemetraseniach, katastrofálnych suchách a následných hladomoroch. Snaží sa tak dopátrať, čo mohlo stáť za tragédiou na prvý pohľad neohroziteľných štátov. Eric Cline je vynikajúci rozprávač, jeho knižka sa dá prečítať jedným dychom. Pre nášho čitateľa to môže byť ešte navyše zaujímavá skúsenosť, ako sa dá písať o histórii. Cline o nej píše trocha inak, ako sme v našich zemepisných šírkach zvyknutí. 1177 př. Kr. Zhroucení civilizace a invaze mořských národů (Eric H. Cline, 2019)