Pri nazeraní na spoločenskú realitu mám často pocit, že militarizmus a nacionalizmus zažívajú znepokojivú renesanciu. Ich prejavy nemusia byť celkom otvorené, skrývajú sa za vlastenectvo a potrebu obrany národa a civilizácie pred globalizáciou a inými liberálnymi „hrozbami“. Takéto postoje ma vždy vyrušujú, pretože ich posilňovanie bolo príčinou obidvoch svetových vojen. Mám rád beletristickú literatúru s posolstvom a asi aj preto ma oslovila kniha Umrieť na jar. Jej autorom je súčasný nemecký spisovateľ Ralf Rothmann a je napísaná podobným dezilúznym štýlom ako svetoznámy román od Remarqua - Na západe nič nové. Jej protivojnové posolstvo je teda zrejmé a nadčasové. Na príbehu dvoch sedemnásťročných kamarátov, ktorí sú nútene regrutovaní na front, autor približuje hrôzy a nezmyselnosť vojnových riešení akýchkoľvek konfliktov. Podarilo sa mu to aj napriek tomu, že jeho útla kniha je v podstate komorným príbehom. A hoci sa Rothmann nevyhýba naturalistickým scénam z vojnového prostredia, jeho próza je nádherne poetická, nevyhýbajúca sa ani poetike vyšších citov, ako sú láska a priateľstvo. Umrieť na jar (Rothmann Ralf, 2017)

Vrelo odporúčam román Ralfa Rothmanna – Umrieť na jar. Do slovenčiny ho vynikajúco preložila Katarína Széherová. Práva sa predali do ďalších dvadsiatich jazykov a úspech je zaslúžený. Autor už v Nemecku dosiahol kultový status, a to napriek tomu, že sa drží striktne v ústraní od tamojšej živej literárnej scény. Hoci knižka opisuje mimoriadne temné a desivé udalosti, autorov štýl je nezvyčajne lyrický. Taký poetický a autentický protivojnový román som dávno nečítal. Na krátkej ploche sa spisovateľovi podarilo načrtnúť fresku o konci nacistickej ríše, ale aj naznačiť, aké ťažké bude po tom všetkom vybudovať slobodnú a demokratickú republiku. Apokalyptické obrazy sa striedajú s náznakmi nádeje. Ústredná postava nedočkavo čaká na koniec vojny a čitateľ zasa dúfa, že sa nezabudnuteľná kniha ešte neskončí. Umrieť na jar (Rothmann Ralf, 2017)

Pre mňa osobne určite prekvapujúci a zároveň inšpirujúci dialóg dvoch autorov, duchovných osobností, od ktorých som čítal pomerne veľa kníh. Synergia ich myšlienok prináša zaujímavú a ešte inú rovinu, do ich už pre mňa známych motívov, myšlienok, vhľadov a skúseností. Svet pochybností, kríz, otázok a momentov, keď nevieme, ale len hľadáme, sa zdá byť podstatou nie len poznania, ale aj duchovného vedomia. To, čo je pre mňa prekvapujúce, je aktuálnosť nie len myšlienok, ale aj jazyka. Odporúčam pre každého, vrátane agnostikov či ateistov, ale mimoriadne inšpiratívne najmä pre tých, ktorí nevedia čo ďalej so svojou vierou, a zmietajú ich pochybnosti rôzneho druhu. Svět bez Boha ( Anselm Grün, Tomáš Halík , 2017)

Čítať knihu, nájsť si na ňu čas je pre mňa v poslednej dobe zložité. Uprednostňujem metodické materiály, odborné články, resp. blogy s témou, ktorá sa ma bytostne týka. A to je téma „Rómovia.“ Aj napriek tomu, že s rómskymi deťmi a ich rodičmi pracujem 17 rokov, stále sa mám čo učiť. Rešpektujem názory Janette Maziniovej Motllovej (jej knihu „Cigánka“ som čítala na jeden šup). Jej objasňovanie mentality, identity, kultúry a jedinečnosti korešponduje s mojou skúsenosťou. Vďaka tejto knihe viem, prečo sa niekedy veci dejú tak, ako sa dejú. Vždy, keď sa objaví článok súvisiaci s danou témou, prečítam, prehodnotím a diskutujem o ňom. S kolegyňami, ale aj doma. Žijem v lokalite, kde je rozprávať o tejto téme dôležité. Cigánka (Janette Maziniová, 2018)

Táto kniha sa mi veľmi páči, lebo sú v nej veselé príbehy. Deti robia somarinky a nikto sa na nich nehnevá. Hrajú sa aj v sene a v zime chodia do školy na sánkach. Lisa, ona to všetko rozpráva, má sedem rokov ako ja. Bullerbyn je krásne gazdovstvo a sú tam tri domy. Severný dom, Južný dom a Stredný dom. V každom bývajú deti a všetky sa spolu kamarátia. V Bullerbyne je dobre. Deti z Bullerbynu (Lindgrenová Astrid, 2012)