Pri nazeraní na spoločenskú realitu mám často pocit, že militarizmus a nacionalizmus zažívajú znepokojivú renesanciu. Ich prejavy nemusia byť celkom otvorené, skrývajú sa za vlastenectvo a potrebu obrany národa a civilizácie pred globalizáciou a inými liberálnymi „hrozbami“. Takéto postoje ma vždy vyrušujú, pretože ich posilňovanie bolo príčinou obidvoch svetových vojen. Mám rád beletristickú literatúru s posolstvom a asi aj preto ma oslovila kniha Umrieť na jar. Jej autorom je súčasný nemecký spisovateľ Ralf Rothmann a je napísaná podobným dezilúznym štýlom ako svetoznámy román od Remarqua - Na západe nič nové. Jej protivojnové posolstvo je teda zrejmé a nadčasové. Na príbehu dvoch sedemnásťročných kamarátov, ktorí sú nútene regrutovaní na front, autor približuje hrôzy a nezmyselnosť vojnových riešení akýchkoľvek konfliktov. Podarilo sa mu to aj napriek tomu, že jeho útla kniha je v podstate komorným príbehom. A hoci sa Rothmann nevyhýba naturalistickým scénam z vojnového prostredia, jeho próza je nádherne poetická, nevyhýbajúca sa ani poetike vyšších citov, ako sú láska a priateľstvo. Umrieť na jar (Rothmann Ralf, 2017)

Vrelo odporúčam román Ralfa Rothmanna – Umrieť na jar. Do slovenčiny ho vynikajúco preložila Katarína Széherová. Práva sa predali do ďalších dvadsiatich jazykov a úspech je zaslúžený. Autor už v Nemecku dosiahol kultový status, a to napriek tomu, že sa drží striktne v ústraní od tamojšej živej literárnej scény. Hoci knižka opisuje mimoriadne temné a desivé udalosti, autorov štýl je nezvyčajne lyrický. Taký poetický a autentický protivojnový román som dávno nečítal. Na krátkej ploche sa spisovateľovi podarilo načrtnúť fresku o konci nacistickej ríše, ale aj naznačiť, aké ťažké bude po tom všetkom vybudovať slobodnú a demokratickú republiku. Apokalyptické obrazy sa striedajú s náznakmi nádeje. Ústredná postava nedočkavo čaká na koniec vojny a čitateľ zasa dúfa, že sa nezabudnuteľná kniha ešte neskončí. Umrieť na jar (Rothmann Ralf, 2017)

O Ukrajine, Rusku a nás. Veľa odpovedí na veľa súčasných otázok, ktoré sa vyskytnú v každom rozhovore na túto tému. Od Majdanu cez anexiu Krymu až po súčasnú vojnu na Donbase. Trefne analyzuje, porovnáva súčasné režimy v Rusku a na Ukrajine. Vracia sa k Jeľcinovi, k Oranžovej revolúcii, k nástupu moci Putina, k anexii Podkarpatskej Rusi Stalinom. Dôležitý materiál pri rozhovore s konšpirátormi, ktorí čerpajú múdrosti z pár článkov na proruských weboch. Alexander Duleba sa na rozdiel od nich venuje tejto téme dlho a systematicky, dobre pozná Ukrajinu a Rusko, čerpá informácie z relevantných zdrojov. Je najcitovanejším slovenským analytikom v tomto konflikte. Kniha sa číta ľahko a je zaujímavé si prejsť celým stretom EÚ a Ruska ešte raz s odstupom času od daných zlomov. Rusko, Ukrajina a my (Gális Tomáš, Duleba Alexander, 2016)

Nositeľka Nobelovej ceny za literatúru Doris Lessing napísala malú, ale ťažkú knižku. Ľudstvo by malo zužitkovať všetky nadobudnuté poznatky, hovorí, inak sa nikdy nenaučí predchádzať násilnostiam. Hoci niektoré činy sa dejú znova a znova, stále nechápeme. Ako sa to len mohlo stať? - pýtame sa a oči si zakrývame falošnou sentimentalitou. Oveľa lepšie by pre všetkých bolo priznať si, že niektorí ľudia sa jednoducho vyžívajú v násilí. Iba otvorenou diskusiou o svojej vlastnej skúsenosti dokážeme predísť hrôzam, ktorých sme jeden voči druhému schopní. A presne to majú film a literatúra spoločné - hoci prerozprávavajú svet optikou autora či autorky, dokážu byť nemilosrdne pravdivé. Väzenia, v ktorých sme sa rozhodli žiť (Doris Lessing, 2017)

Táto kniha sa mi veľmi páči, lebo sú v nej veselé príbehy. Deti robia somarinky a nikto sa na nich nehnevá. Hrajú sa aj v sene a v zime chodia do školy na sánkach. Lisa, ona to všetko rozpráva, má sedem rokov ako ja. Bullerbyn je krásne gazdovstvo a sú tam tri domy. Severný dom, Južný dom a Stredný dom. V každom bývajú deti a všetky sa spolu kamarátia. V Bullerbyne je dobre. Deti z Bullerbynu (Lindgrenová Astrid, 2012)