Pre mňa osobne určite prekvapujúci a zároveň inšpirujúci dialóg dvoch autorov, duchovných osobností, od ktorých som čítal pomerne veľa kníh. Synergia ich myšlienok prináša zaujímavú a ešte inú rovinu, do ich už pre mňa známych motívov, myšlienok, vhľadov a skúseností. Svet pochybností, kríz, otázok a momentov, keď nevieme, ale len hľadáme, sa zdá byť podstatou nie len poznania, ale aj duchovného vedomia. To, čo je pre mňa prekvapujúce, je aktuálnosť nie len myšlienok, ale aj jazyka. Odporúčam pre každého, vrátane agnostikov či ateistov, ale mimoriadne inšpiratívne najmä pre tých, ktorí nevedia čo ďalej so svojou vierou, a zmietajú ich pochybnosti rôzneho druhu. Svět bez Boha ( Anselm Grün, Tomáš Halík , 2017)

Mnohí ho poznajú ako nestora slovenskej filmovej kritiky. Iní ako človeka, ktorý bol počas vojny v odboji a na jej sklonku bojoval o prežitie v koncentráku. Pre mňa je Pavel Branko v prvom rade symbolom životnej skúsenosti, a práve táto skúsenosť a múdrosť ma pritiahla ku knihe rozhovorov Ráno sa zobudím a nie som mŕtvy. Konzumná spoločnosť, utečenci, slovenský štát, viera v Boha, ateizmus, eutanázia, populačná explózia či zmysel života. Všetko sú to témy, ktoré často polarizujú spoločnosť. Branko však po čitateľovi nehádže dlažobné kocky, nie je vulgárny, nezosmiešňuje a neironizuje. Namiesto toho sa nám prihovára vľúdnym jazykom. Nemusíme s ním vo všetkom súhlasiť, ale jeho názorom by sme mali dať minimálne šancu. Občas je fajn opustiť homogénnu bublinu, v ktorej žijeme a spoznávať aj iné pohľady na svet a život v ňom. Ráno sa zobudím a nie som mŕtvy (Iris Kopcsayová a Pavel Branko , 2017)

Pred rokmi som ju v anglickom preklade (Shadow of the Sun) dostala do daru od poľských kamarátov a lepší darček si neviem predstaviť. Úžasný vhľad do rozmanitého afrického vesmíru, ktorý tvoria tisícky kmeňov, etník, kultúr, mnoho bolesti, mnoho radosti, kontrastov a krás. Výber najlepších reportáží, postrehov a príbehov, ktoré Kapuscinski odžil a neopakovateľným spôsobom zachytil počas vyše 40-tich rokov pôsobenia v Afrike ako zahraničný korešpondent. Akoby bol jedným z domácich, s pokorou a vnímavo nám približuje ich zmýšľanie, pocity, každodenné i politické reálie, zdôrazňujúc nemožnosť definovania tejto spletitej mozaiky akým Afrika je, často v západnom vnímaní veľmi zjednodušovanej a splošťovanej. Teším sa, že ju teraz vydavateľstvo Absynt prinieslo slovenským čitateľom. Jedna z najlepších kníh, aké o Afrike existujú. Eben (Ryszard Kapuściński , 2016)

Príbeh služobníčky som dočítal v čase českých volieb charakteristických únavou z demokracie. Najslávnejšia knihu Margaret Atwood tento typ únavy bezpečne zaženie. Hlavná postava je služobníčka v teokratickej krajine kdesi na území bývalých Spojených štátov. Nemá takmer nijaké práva a je nútená žiť v akejsi forme sexuálneho otroctva. Sloboda sa vytrácala nenápadne, až jedného dňa všetky ženy prepustia z práce a zablokujú im bankové účty. Krásne napísaný príbeh je ako zlý sen, ktorý pripomína, aká tenká je hranica medzi spoločenským zriadením, v ktorom môžeme prijímať svoje vlastné rozhodnutia a totalitou, v ktorej za nás rozhodujú iní. Príbeh služobníčky (Margaret Atwood, 2001)