Prasklej Sklenička

Mabanckou Alain

Majitel nonstop baru Úvěr odcestoval kdesi v černé Africe požádá jednoho svého štamgasta, alkoholika u konce sil, Prasklýho Skleničku, bývalého učitele, milovníka francouzštiny a knih, kterého ze školy vyhodili pro nezvladatelný alkoholizmus, aby sepsal cosi jako kroniku jeho podniku. Prasklej sklenička dnes tráví všechen čas v baru, pije a pozoruje ostatní hosty, je tedy pro tento úkol nutně tím nejpovolanějším.

Hned od prvních řádků se s ním ponoříme do krutých a pitoreskních osudů jeho spolustolovníků. Převážně jsou to politováníhodné trosky, zmožené životem a alkoholem. Setkáme se například s mužem oblečeným v papírových plenách, pronásledovaným mouchami, kterého nechala uvěznit vlastní manželka, aby se ho zbavila. Ve vězení se stal obětí mnohonásobnýchznásilnění. Dalšího muže nechala, jakožto psychiatrický případ, repatriovat z Francie, kde si vydobyl solidní společenské postavení, také manželka, bílá Francouzska, zpět do Konga, protože chtěla žít s jeho synem z předchozího vztahu. Za epizodami zároveňk smíchu i k pláči čtenář objevuje spisovatelovu rodnou krajinu se vší krásou a krutostí, s nádhernou přírodou i s diktátory, se špinavými a temnými zákoutími, ale především s nesmírným bohatstvím tradic a kultury černé Afriky. Během čtení nás Alain Mabanckou zasypává aluzemi a intertextovými odkazy na literární díla, povětšinou právě vzešlých z pera afrických spisovatelů. Je to skutečná oslava lásky ke čtení, je to skutečná oslava černého kontinentu. Kniha je také pozoruhodná po formální stránce. PrasklejSklenička na nás svoji výpověď chrlí jedním dechem, jedinou interpunkcí jsou mu čárky a uvozovky. Českému čtenáři to jistě připomene texty Bohumila Hrabala. Africký pábitel Sklenička je tedy tím nejlepším příkladem toho, že literatura, potažmo umění, je univerzální, stejně jako jsou univerzální lidské emoce a myšlenky.


Román z nonstop baru v centre Afriky je napísaný jednou vetou a poskladaný z príbehov najrôznejších stratených existencií, ktorým kraľuje najvernejší hosť slávneho podniku – laický kronikár tragických a tragikomických osudov. Zápisky bývalého učiteľa a zaslúžilého alkoholika sú napísané rafinovaným štýlom, spájajúcim nevinnú úprimnosť s brutalitou, ale predovšetkým sú neuveriteľne zábavnou hrou, jazykovými orgiami a oslavou tradičného rozprávačstva. Prasklej Sklenička (Mabanckou Alain, 2015)

Recenzie a ukážky z tejto knihy


A ten frajer z Konga valí větu za větou

Tomáš Weiss

Jmenuje se Alain Mabanckou, je to Afričan momentálně žijící v USA a kniha má název Prasklej Sklenička. Majitel nonstop baru Úvěr odcestoval kdesi v černé Africe požádá jednoho svého štamgasta, alkoholika u konce sil Prasklýho Skleničku, bývalého učitele, milovníka francouzštiny a knih, kterého ze školy vyhodili pro nezvladatelný alkoholizmus, aby sepsal cosi jako kroniku jeho podniku. Prasklej sklenička dnes tráví všechen čas v baru, pije a pozoruje ostatní hosty, je tedy pro tento úkol nutně tím nejpovolanějším. Nějakej africkej strýc Pepin? Viac.


Ďalšie odporúčania


Čítam menej, kupujem veľa. Knihy sú moji najlepší priatelia. A k mnohým sa vraciam. V najnovšom vydaní Neviditeľných miest je silná grafická stránka. A v texte, ako sám autor hovorí, sa myšlienky môžu voľne potulovať. Môžete zablúdiť, zastaviť sa na osvieženie, ale aj rýchlo utiecť. Calvinove Neviditeľné mestá, Pamukov Istanbul a Čosi čudné vo mne sú pre mňa najlepšími sprievodcami svetom. Neviditeľné mestá (Italo Calvino , 2016)

Neviditeľné mestá

Každá debata o Ukrajine a Majdane, do ktorej v uplynulom období vstupujem, sa zvyčajne končí slovami Sče ne vmerla i ne vmre. Ide o názov knižného rozhovoru poľského reportéra Pawla Smoleńského a ukrajinského spisovateľa Jurija Andruchovyča, ktorý vlani vydalo vydavateľstvo Absynt. Rada sa k nemu vraciam aj preto, že spája dynamické, priame, neprikrášlené, expresívne svedectvá s faktmi a so širším kontextom, v ktorom sa odohrali. Veď, čo už u nás vieme o tom, ako Majdan súvisel so životom na Donbase? Andruchovyč je pankáč, sype to zo seba, nech sa z jeho zážitkov nestratí ani detail, Smoleński mu sekunduje a jeho výpoveď dáva do podoby skvelej poľskej reportáže. O Majdane a udalostiach po ňom som sa zhovárala s mnohými Ukrajincami, ale najsilnejšie mi ho sprostredkovali práve oni dvaja v knihe Šče ne vmerla i ne vmre. Šče ne vmerla i ne vmre. Rozhovor s Jurijom Andruchovyčom (Smoleński Paweł, 2015)

Šče ne vmerla i ne vmre. Rozhovor s Jurijom Andruchovyčom

Tabery namiešal pútavé kombo históriou tečúcej linky poprekladanej vysoko aktuálnymi esejami. Tie sú skôr rekapituláciu a zručným zhrnutím toho, čo už vo verejnej diskusii odznelo, nové pre mňa boli paradoxne niektoré staré citáty a parafrázy slávnych novinárov, politikov a lídrov našej spoločnej histórie. Keby sa na našich školách učil dejepis, občianska výchova a kritické myslenie tak, ako by sa mali, tak by väčšina maturantov malo prečítanú a prediskutovanú slávnu výmenu „o českem údělu” medzi Havlom a Kunderom, ktorá odznela po príchode tankov Varšavskej zmluvy v 68-om. Presne takéto momenty sú v knihe zachytené skrze myšlienky a slová ľudí, ktorí vyrobili ideu našej krajiny. Máme v histórii zopár postáv, ktoré by si zaslúžili byť kultom, hipsterským idolom a detským „keď budem veľký, chcem byť ako…”. Nie celkom sa to deje, možno aj preto, že sme príliš zaťažení diskusiami o Slovanoch a o “alternatívnej” histórii. Erik Tabery si to všíma, ale zároveň presúva pozornosť tam, kde by mala byť, keby časti národa nepripekalo. Opuštěná společnost (Erik Tabery, 2017)

Opuštěná společnost