Omlouvám se za svou nepřítomnost. Dopisy z Ruzyně 1981-1982

Jiřina Šiklová

V dopisech psaných po svém zatčení za podvracení republiky v květnu 1981 se Jiřina Šiklová obrací především ke svým dětem a mamince či dlouholetému příteli Milanu Machovcovi a zprostředkovaně též k dalším blízkým. Činorodost, humor a zájem o druhé, jež jsou jí vlastní, se ve vazbě stávají strategií, jak nejen přežít, ale i co nejlépe využít tento „odcizený čas“ – dceři na dálku pomáhá s přípravami svatby, se synem probírá výběr povolání, kolegům z gerontologie posílá instrukce k rozpracovanému výzkumu, pro přátele z disentu sepisuje rady pro případ, že by je potkal stejný osud… Azároveň ve své jedinečné dvojroli „muklice“ a socioložky glosuje dění kolem sebe, exotický ruzyňský svět a jeho obyvatele.


Jiřina Šiklová posielala listy z väzenia z Ruzyně svojím deťom a rodine v rokoch 1981 až 1982. Je v nich skĺbená hlboká láska matky a žiaľ z násilného odlúčenia. Listy sú často kontemplatívne, lebo vo väzení je čas jedinou výplatou. Jiřina milovala život, a preto ho vedela žiť "naplno" aj v komunistickom väzení, kde sa iní trápili. Ako sociologička sa v novej životnej role mohla obuť do topánok väznených a opísať svet z opačnej strany múra. Omlouvám se za svou nepřítomnost. Dopisy z Ruzyně 1981-1982 (Jiřina Šiklová, 2015)

Ďalšie odporúčania


Síce smutné, ale pritom krásne čítanie. Hneď na prvej strane útleho románu zistí Arvidova matka, že má rakovinu a odchádza na malý ostrov, kde kedysi celá rodina trávila dovolenku. Arvid cestuje za ňou, no vo svojom vnútri cestuje časom a spomína na menej či viac dôležité okamihy svojho života, ktorý je síce inak, ako ten matkin, ale tiež v troskách. Rieka času tečie neúprosne a obaja hľadajú cestu k tomu druhému i cestu k pochopeniu svojich vlastných životov. Pettersona som predtým nepoznal, no už chápem, prečo dostal za túto knihu najprestížnejšie ocenenie za knihu v niektorom zo severských jazykov – Literárnu cenu Severskej rady. Vnútri mi ešte dlho zostal smutnokrásny pocit. Proklínám řeku času (Petterson Per, 2015)


Vrelo odporúčam román Ralfa Rothmanna – Umrieť na jar. Do slovenčiny ho vynikajúco preložila Katarína Széherová. Práva sa predali do ďalších dvadsiatich jazykov a úspech je zaslúžený. Autor už v Nemecku dosiahol kultový status, a to napriek tomu, že sa drží striktne v ústraní od tamojšej živej literárnej scény. Hoci knižka opisuje mimoriadne temné a desivé udalosti, autorov štýl je nezvyčajne lyrický. Taký poetický a autentický protivojnový román som dávno nečítal. Na krátkej ploche sa spisovateľovi podarilo načrtnúť fresku o konci nacistickej ríše, ale aj naznačiť, aké ťažké bude po tom všetkom vybudovať slobodnú a demokratickú republiku. Apokalyptické obrazy sa striedajú s náznakmi nádeje. Ústredná postava nedočkavo čaká na koniec vojny a čitateľ zasa dúfa, že sa nezabudnuteľná kniha ešte neskončí. Umrieť na jar (Rothmann Ralf, 2017)

Umrieť na jar

„Povídame si, jaký byl den a na co se těší – na snídani. Uvědomím si, že se taky těším na snídani a pravděpodobne si ji dám jěště před spaním." Martin Selner pracuje ako asistent v stacionári zameranom na deti s poruchou autistického spektra. Píše o svojich dňoch naplnených touto prácou. Texty plné citu. Veľa lásky, ironického vtipu a smútku. Bez smútku veselosti nie je. Všetci chceme to isté, či sme autisti, alebo nie – byť s niekým, aby sa o nás niekto staral a zaujímal. „Obrátim mu peřinu tak, aby neměl zapínání u hlavy, protože to nenávidíme všichni." Autismus & Chardonnay (Martin Selner, 2017)

Autismus & Chardonnay