Nepředmětná Odyssea

Eugen Brikcius

Román čiastočne veršovaný, čiastočne milostný, detektívny, cestopisný a metafyzický, ako je napokon celý autorov život. Nepředmětná Odyssea mala byť pôvodne ďalšou zbierkou poézie Eugena Brikciusa.

Zložené básne ale automaticky doplňoval prozaickými texty a všetko následne chronologicky a významovo zoradil, takže plánovaná zbierka sa začala kategoricky meniť na román. Príbeh vykazuje mnohé autobiografické prvky, niekedy fiktívne rozvíjané. Nepředmětná Odyssea je akýmsi voľným pokračovaním Brikciových pamätí, ktoré vydavateľstvo Pulchra vydalo pred piatimi rokmi pod názvem Můj nejlepší z možných životů. Brikcius totiž nepíše klasické memoáre, ale na zdelenie svojich myšlienok a zážitkov hľadá vždy novú a neotrlú formu.


Básnik, spisovateľ, prekladateľ, mystifikátor, priekopník happeningu i chartista Eugen Brikcius sa rozhodol napísať autobiografický román. Lenže na niečo také banálne, ako sú klasické memoáre, by sa on nepodujal, a tak si to odniesol Odyseus a jeho notoricky známy mýtus. Autor tu do krásnej literatúry priekopnícky zakomponoval teóriu tzv. predmetného a nepredmetného konania. Nevyhnutný rýchlokurz: Kým predmetné konanie, ak to vztiahneme na interpretáciu mýtov, spočíva v ich kopírovaní a ustrnutí v stereotypoch (a tým vylučuje vznik niečoho nového), naopak nepredmetné konanie značí zaobchádzať s nimi akoby neboli mýtmi, akoby boli opakom seba samého. Brikcius teda predmetný odyseovský mýtus veselo „znepredmetňuje“, mieša realitu s fikciou, a tak popri skutočných historkách s plejádou priateľov (Stankovič, Hrabal, Havel, Jirous a mnoho iných) sa v románe aktívne prejavujú aj Freud, Tzara, Joyce a spol. A aby toho nebolo málo, pri nepredmetnom písaní sa nevie, čo sa stane, nevie to čitateľ, ale hlavne, nevie to ani autor. Všetko má otvorený koniec, čo sa nám pri románe s prvkami autobiografie môže zdať trochu zvláštne, no Brikcius to považuje za prednosť. Vie prečo, a aj to majstrovsky dokazuje. Invenčná literárna prechádzka invenčným životom renesančného intelektuála. Nepředmětná Odyssea (Eugen Brikcius , 2016)

Ďalšie odporúčania


Román Drevo svojím silným príbehom čitateľa nielen pohltí, ale doslova donúti zbaviť sa prípadnej ľahostajnosti vo vzťahu k otázkam, ktoré nastoľuje. Precíznosť štýlu a jazyka (sprostredkovaná vo vynikajúcom preklade), ako aj autorov rozprávačský talent dodávajú čítaniu tejto knihy vzácnu zmysluplnosť, ktorá nabáda k opakovanému prečítaniu. Drevo (Jeroen Brouwers , 2017)

Drevo

Považujem za mimoriadnu udalosť, že v slovenčine konečne vyšiel Sebald! Navyše vo vynikajúcom preklade Milana Žitného. Táto kniha zmenila pohľad na nemecké písanie o holokauste a ľuďoch na úteku. Hlavnou témou štyroch pohnutých osudov je holokaust, ale rozprávanie je univerzálne, katarzné a umelecky absolútne očarujúce. Román ukazuje, akú veľkú moc má dobrá literatúra. Vysťahovalci (Winfried Georg Sebald , 2017)

Vysťahovalci

Po smutnokrásnom Raji a Pekle mi Artforum do cesty prinieslo aj Letné svetlo. Autor nás vnáša do príbehov obyvateľov malej islandskej dediny. Aj s humorom a bez priklášení, zároveň neuveriteľne krásne Stefánssonovsko poeticky. Osudy obyvateľov, ktoré autor rozpráva prostredníctvom kolektívneho vedomia v prvej osobe plurálu, sa prelínajú a organicky vplietajú do dúm o živote i smrti a čítajú sa ako mäkké maslo. V skvelom preklade Zuzany Stankovitsovej som ju čítala práve v čase, keď som žila na Islande. Vnútorné pousmievania sa, melancholické snenia a zamyslenia sa pri tejto knihe sú, myslím, pre nadchádzajúce večery jesenné, keď letného svetla ubúda, ozajstným pohladením duše. Letné svetlo a potom príde noc (Jón Kalman Stefánsson, 2014)

Letné svetlo a potom príde noc