Manuál pre upratovačky Manuál pre upratovačky Manuál pre upratovačky

Manuál pre upratovačky

Lucia Berlin

Príbehy, ktoré rozpráva Lucia Berlin, sa odohrávajú v Kalifornii, Mexiku a Čile, ich rozprávačkou je dievča, žena, ktorá sa snaží nájsť zmysel vo všednosti sveta na okraji spoločnosti. V Manuáli pre upratovačky sa čitatelia a čitateľky stretávajú so starými Indiánmi, narkomafiánmi, kráľovnami krásy či svojskými lekármi, ktorým sa trasú ruky, ale predovšetkým s rozprávačkou – so ženou, ktorá vidí krásu v tých najtemnejších zákutiach ľudskej duše a má pochopenie pre ľudské chyby a slabosti.

.


Dočítal som Manuál pre upratovačky. Na dovolenke. Dávkoval som si 3 ks poviedky denne. Knihu som požičal. Hovorím: „Závidím ti, že ju budeš čítať prvýkrát!" Manuál pre upratovačky (Lucia Berlin, 2017)


„Milujem domy, všetko, čo mi môžu povedať, a preto mi neprekáža robiť upratovačku. Je to ako čítať knihu.“ To je Lucia Berlin. Zázrak. Kde celý čas bola? Čítam jej poviedky odznova, zbožne, pomaly. Je to ako objaviť niekoho, kým by ste chceli byť. Kde sa skrývala? Patrí do tej najvyššej kasty pravých, „čechovovských“ poviedkarov. Jej farby, vône, spôsoby, akými k vám rozpráva - niečo medzi Raymondom Carverom a Johnom Fantem. Surovo drsné a zároveň krikľavo radostné. Čím bol život ťažší, tým hlbšie zaťal a v podaní Lucie Berlin to znie ľahko, ako dobrá pesnička. Tak ako Charles Bukowski – kráčala proti valiacemu sa davu. Ale nie ako chlap - rebel. Skôr ako pobavená aristokratka. Sedí v čistiarni a pozoruje prísediaceho Indiána. V Angelovej práčovni leží pred vami celý svet. Na žiadnu z jej poviedok nezabudnete. Ešte pred desiatimi rokmi to bola neznáma autorka vydavateľstva Black Sparrow Press. Dnes, desať rokov po smrti, sú jej poviedky bestsellery. Ešteže tak! Pretože táto žena je ako diamant v piesku. To nie sú žiadne snaživé písačky. Lucia Berlin hľadá pravdu v každej miestnosti tak prirodzene ako mačka myš. Jej štýlom je autobiografická fikcia. Dievča z bohatej a poriadne uletenej rodiny, neskôr matkou vydedená, tri manželstvá, štyria synovia, po celý život boj s alkoholizmom, napokon vyhratý. Keď sa v jej poviedke trhajú zuby, tak všetky naraz. Nič však nie je viac zaujímavé, vtipné a zábavné, ako keď to popisuje ona. A tak ako Patti Smith na pódiu v jednom ohni strčí do malíčka bosej nohy všetkých chlapov tohto sveta, aj pri Lucii Berlin vám pojem „ženská literatúra“ znie ako spláchnutie. Je to božská literatúra. Tá mentálna vrúcnosť, to všeobjatie, ten moment precitnutia z detskej lásky s pichnutím staroby v chrbte, to upratovanie po mŕtvych a dvíhanie telefónov na nemocničných dispečingoch tohto sveta, je čisto ženská disciplína. V podaní tejto ženy však kráľovská. Lucia Berlin: Manuál pre upratovačky.
(Text bol pôvodne uverejnený v časopise .týždeň) Manuál pre upratovačky (Lucia Berlin, 2017)

Recenzie a ukážky z tejto knihy


Lucia Berlin: Manuál pre upratovačky

Monika Kompaníková

Poviedky americkej autorky Lucie Berlin sa odohrávajú v Kalifornii, Mexiku a Čile v 60tych a 70tych rokoch minulého storočia a ich rozprávačkou je dievča, žena, ktorá sa snaží nájsť zmysel vo všednosti sveta na okraji spoločnosti a ktorá ktorá vidí krásu v tých najtemnejších zákutiach ľudskej duše a má pochopenie pre ľudské chyby a slabosti. Luciu Berlin prirovnávajú aj k skvelej poviedkarke Alice Munro, v našich zemepisných šírkach bola však takmer neznáma - kým jej poviedky nepreložila a nevydala Aňa Ostrihoňová. Viac.

Oslava každodennosti

Ján Blažovský

Lucia Berlin býva v pozoruhodnej všeobecnej zhode označovaná za mimoriadny literárny zjav a každý čitateľ jej knihy zistí, že toto tvrdenie je úplne pravdivé. Písať o bežnom živote s majstrovskou zručnosťou nedokáže len tak hocikto, výnimočný talent americkej spisovateľky vykúpený jej dramatickým životom môžeme odteraz objavovať v zbierke poviedok Manuál pre upratovačky. Viac.

Lucia Piussi o Lucii Berlin

Lucia Piussi

„Milujem domy, všetko, čo mi môžu povedať, a preto mi neprekáža robiť upratovačku. Je to ako čítať knihu.“ To je Lucia Berlin. Zázrak. Kde celý čas bola? Čítam jej poviedky odznova, zbožne, pomaly. Je to ako objaviť niekoho, kým by ste chceli byť. Kde sa skrývala? Patrí do tej najvyššej kasty pravých, „čechovovských“ poviedkarov. Viac.

Lucia Berlin: Manuál pre upratovačky

Monika Kompaníková

Poviedky americkej autorky Lucie Berlin sa odohrávajú v Kalifornii, Mexiku a Čile v 60tych a 70tych rokoch minulého storočia a ich rozprávačkou je dievča, žena, ktorá sa snaží nájsť zmysel vo všednosti sveta na okraji spoločnosti a ktorá ktorá vidí krásu v tých najtemnejších zákutiach ľudskej duše a má pochopenie pre ľudské chyby a slabosti. Luciu Berlin prirovnávajú aj k skvelej poviedkarke Alice Munro, v našich zemepisných šírkach bola však takmer neznáma - kým jej poviedky nepreložila a nevydala Aňa Ostrihoňová. Viac.

Oslava každodennosti

Ján Blažovský

Lucia Berlin býva v pozoruhodnej všeobecnej zhode označovaná za mimoriadny literárny zjav a každý čitateľ jej knihy zistí, že toto tvrdenie je úplne pravdivé. Písať o bežnom živote s majstrovskou zručnosťou nedokáže len tak hocikto, výnimočný talent americkej spisovateľky vykúpený jej dramatickým životom môžeme odteraz objavovať v zbierke poviedok Manuál pre upratovačky. Viac.

Lucia Piussi o Lucii Berlin

Lucia Piussi

„Milujem domy, všetko, čo mi môžu povedať, a preto mi neprekáža robiť upratovačku. Je to ako čítať knihu.“ To je Lucia Berlin. Zázrak. Kde celý čas bola? Čítam jej poviedky odznova, zbožne, pomaly. Je to ako objaviť niekoho, kým by ste chceli byť. Kde sa skrývala? Patrí do tej najvyššej kasty pravých, „čechovovských“ poviedkarov. Viac.


Ďalšie odporúčania


Nový román Máriusa Kopcsaya má divný názov Asvabaždénie, podtitul je Geopolitická groteska. Vydal ho Koloman Kertész Bagala tento rok. V knihe podľa môjho názoru nejde až tak o asvabaždénie, nemyslím si, že je geopolitická a aj groteskou je len sčasti. Ale je to výborná kniha. A mimoriadne zábavná, presná v detailoch a silná vo významovej výpovedi bezchybne spätej s referenčným pozadím. Dokument doby a myslenia o dobe. Má veľmi silný potenciál stať sa (a asi sa už aj stáva, ako tak počúvam okolo seba) dokonca „generačným románom“. Asvabaždénie (Kopcsay Márius, 2016)

Asvabaždénie

Básnik, spisovateľ, prekladateľ, mystifikátor, priekopník happeningu i chartista Eugen Brikcius sa rozhodol napísať autobiografický román. Lenže na niečo také banálne, ako sú klasické memoáre, by sa on nepodujal, a tak si to odniesol Odyseus a jeho notoricky známy mýtus. Autor tu do krásnej literatúry priekopnícky zakomponoval teóriu tzv. predmetného a nepredmetného konania. Nevyhnutný rýchlokurz: Kým predmetné konanie, ak to vztiahneme na interpretáciu mýtov, spočíva v ich kopírovaní a ustrnutí v stereotypoch (a tým vylučuje vznik niečoho nového), naopak nepredmetné konanie značí zaobchádzať s nimi akoby neboli mýtmi, akoby boli opakom seba samého. Brikcius teda predmetný odyseovský mýtus veselo „znepredmetňuje“, mieša realitu s fikciou, a tak popri skutočných historkách s plejádou priateľov (Stankovič, Hrabal, Havel, Jirous a mnoho iných) sa v románe aktívne prejavujú aj Freud, Tzara, Joyce a spol. A aby toho nebolo málo, pri nepredmetnom písaní sa nevie, čo sa stane, nevie to čitateľ, ale hlavne, nevie to ani autor. Všetko má otvorený koniec, čo sa nám pri románe s prvkami autobiografie môže zdať trochu zvláštne, no Brikcius to považuje za prednosť. Vie prečo, a aj to majstrovsky dokazuje. Invenčná literárna prechádzka invenčným životom renesančného intelektuála. Nepředmětná Odyssea (Eugen Brikcius , 2016)


Jiřina Šiklová posielala listy z väzenia z Ruzyně svojím deťom a rodine v rokoch 1981 až 1982. Je v nich skĺbená hlboká láska matky a žiaľ z násilného odlúčenia. Listy sú často kontemplatívne, lebo vo väzení je čas jedinou výplatou. Jiřina milovala život, a preto ho vedela žiť "naplno" aj v komunistickom väzení, kde sa iní trápili. Ako sociologička sa v novej životnej role mohla obuť do topánok väznených a opísať svet z opačnej strany múra. Omlouvám se za svou nepřítomnost. Dopisy z Ruzyně 1981-1982 (Jiřina Šiklová, 2015)

Omlouvám se za svou nepřítomnost. Dopisy z Ruzyně 1981-1982