Myslím, že Porterov román Lanny nám rozpráva predovšetkým o čistote. O čistote vzťahu človeka k svojmu okoliu. K prírode. K predkom. K vlastným deťom. Ale aj o tom, aké nezdravé a škodlivé sedimenty do týchto vzťahov prenikli vinou našej bezohľadnosti. Obrátili sme sa životu chrbtom. Planéta je na lopatkách. Skolabovali sme. A ak nás ešte môže niekto zachrániť, tak sú to nevinné citlivé deti. Držme im palce. Lanny (Max Porter, 2020)

Žiaľ, k čítaniu sa kvôli blogovaniu a najmä zhromažďovaniu podkladov pre blogy dostávam iba sporadicky. V poslednom čase ma však oslovilo niekoľko titulov. Jedným z nich sú „Dobré slohy“ dvojice raperov Beneho a Lyrika. Som z inej generácie a môj hudobný vkus formovali skôr Beatles, Jimi Hendrix, Jethro Tull či Cream, ale Modré hory počúvať dokážem. Pripomína mi to bítnikov s vervou recitujúcich svoje básne. Bene ma pozval na koncert a po jeho skončení mi knihu venoval. A naozaj sa to dá nielen počúvať, ale aj čítať. „Ten dážď je tam, vždy sa snaží len striasť a zmyť všetku špinu sveta. Dovoľ mu, otvor náruč, vybehni, do búrky zakrič, že svet je príšerný.“ Dobré slohy (Modré hory, 2016)

Keď odvšadiaľ počuť hluk nezastaviteľných myšlienok, brušká mojich prstov podvedome siahajú po knihách, v ktorých sa zdanlivo nič nedeje. Ktoré si len tak potichu plynú a práve svojou mlčanlivosťou ma lákajú až magickým spôsobom. To je aj prípad knihy Kočičí host. V nej Takaši Hiraide svojským výberom priam "duše pohládzajúcej" lexiky od prvej strany vytvára pokojnú atmosféru a ani nevieš ako, zrazu sedíš v záhrade domu v nerušnej uličke, juhozápadne od štvrti Šindžuku, a k nohám sa ti túli jemná srsť mačiatka Čibi. Kniha si podmaní nielen všetkých japanofilov a milovníkov mačiek, no svojím intenzívnym pôsobením na všetky zmysly aj človeka hľadajúceho "poetickosť života". Tá je prítomná až do samého záveru, v ktorom nejeden čitateľ môže nadobudnúť pocit, že práve potichu plynúci a premýšľavý dej bez zvratov a dramatických peripetií sa ho dotkol akosi intenzívnejšie. A k tomu ten design obálky! Kočičí host (Takaši Hiraide , 2016)

Čítať knihu, nájsť si na ňu čas je pre mňa v poslednej dobe zložité. Uprednostňujem metodické materiály, odborné články, resp. blogy s témou, ktorá sa ma bytostne týka. A to je téma „Rómovia.“ Aj napriek tomu, že s rómskymi deťmi a ich rodičmi pracujem 17 rokov, stále sa mám čo učiť. Rešpektujem názory Janette Maziniovej Motllovej (jej knihu „Cigánka“ som čítala na jeden šup). Jej objasňovanie mentality, identity, kultúry a jedinečnosti korešponduje s mojou skúsenosťou. Vďaka tejto knihe viem, prečo sa niekedy veci dejú tak, ako sa dejú. Vždy, keď sa objaví článok súvisiaci s danou témou, prečítam, prehodnotím a diskutujem o ňom. S kolegyňami, ale aj doma. Žijem v lokalite, kde je rozprávať o tejto téme dôležité. Cigánka (Janette Maziniová, 2018)