Myslím, že Porterov román Lanny nám rozpráva predovšetkým o čistote. O čistote vzťahu človeka k svojmu okoliu. K prírode. K predkom. K vlastným deťom. Ale aj o tom, aké nezdravé a škodlivé sedimenty do týchto vzťahov prenikli vinou našej bezohľadnosti. Obrátili sme sa životu chrbtom. Planéta je na lopatkách. Skolabovali sme. A ak nás ešte môže niekto zachrániť, tak sú to nevinné citlivé deti. Držme im palce. Lanny (Max Porter, 2020)

Koho by to zaujímalo: Vždy som uznával dobrých spisovateľov a obdivoval ich schopnosť vhľadu do vlastnej mysle. O to viac, ak sa ich vnímanie prelína s mojim a vytvorí sa tak priestor pre pochopenie nových, zaujímavých vecí. Pavel Vilikovský vo svojom diele opäť predviedol, že je naozajstný majster svojho remesla. Malá útla knižka, ktorá sa bravúrne pohráva s rôznymi uhlami pohľadu a zároveň nám ukazuje, že náš svet vlastne nie je až taký skutočný, ako si ho veľakrát sebestredne predstavujeme. Vďaka za to, pán autor! Ale koho by to zaujímalo. Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa (Pavel Vilikovský, 2017)

Je dobré poznať svojho nepriateľa. Rozhovory s katom (Kazimierz Moczarski , 2017)

Knihu o posledných rokoch života citlivej ruskej poetky Maríny Cvetajevovej najviac vystihuje veta, ktorú si zapísala niekoľko rokov pred týmto strašným obdobím: „Moje ‚nemôžem’ je určitý prirodzený predel, nie len moje, ale každé. ‚Nemôžem’ je posvätnejšie než ,nechcem’. ,Nemôžem’ sú všetky premožené, ,nechcem’, všetky opravené pokusy chcieť - je to konečný výsledok. Moje ,nemôžem’ je najmenej zo všetkého bezmoc. Ba čo viac, je to moja hlavná moc. Znamená to, že vo mne je niečo, čo navzdory všetkým mojim túžbam (násiliu na sebe) predsa len nechce." Je dobré, že som to čítal práve v týchto týždňoch života. Pád do propasti (Irma Kudrovova, 2016)