„To snad není pravda. Adoptovala mě najnepořádnejší opice z celého města. Kdyby tenhle čurbes videla Gerd, zaručene by ji ranila mrtvice.“ Jonna má deväť rokov, vyrastá v detskom domove, má mimoriadny dar postrehnúť pointy správania dospelých, no najmä veľmi túži po mame, ktorá by ju ľúbila a občas aj poľutovala. Gorila má dva metre, nosí otrhané gate, býva na mestskom zbernom dvore, sníva o antikvariáte, má jedno dôležité tajomstvo, no najmä veľké srdce a ochotu počúvať Jonnu, hoc je ešte len dieťa. Jonna a Gorila si k sebe hľadajú cestu, dôvera chce čas. Spájajú ich silná empatia a sprisahanecký humor. Ich príbeh preniká hlboko – cez chladnú inštitucionálnu starostlivosť o opustené deti zosobnenú riaditeľkou domova, predsudky voči tým, ktorí sú napohľad iní, cez zneužívanie moci rozhodovať o životoch druhých ľudí. Popri tom však dokáže dvojica J. a G. nahlas rozosmiať, takže „žádnou paniku na Titaniku!“. Švédska autorka otvára aj záludné otázky – Je dobré, že Gorila učí Jonnu kšeftárčiť? Môže deväťročné dieťa šoférovať? Kniha je rozhodne napínavá a myslím, že pre vek 9 až 11 rokov vhodná na spoločné čítanie a rozprávanie sa s dospelým. Vydanie je v českom jazyku, hravé ilustrácie ušité na mieru zas tu, na Slovensku, od Martiny Matlovičovej. Gorila a já (Frida Nilsson, 2015)

Já a Ty je promýšlením toho, co to znamená být člověkem. Buber ukazuje, že za jedinečnou možnost přemýšlet o sobě jako o svobodných jednotlivcích, tedy jako o bytostech obdařených vlastním vědomím, vděčíme setkání s jiným člověkem, s jinými lidmi, obecně řečeno, mezilidským vztahům. Z této skutečnosti pro nás plyne velká zodpovědnost za jiné bytosti, za svět, v nejširším slova smyslu, přičemž tato zodpovědnost je jakýmsi dvojčetem svobody, spolu jsou silnější, nikoliv slabší. Buberův přesun důrazu ze svobody na zodpovědnost nepůsobí tíživě jako u Sartra nebo dokonce už Kanta. Buber píše naopak s lehkostí, s chutí do života, s chutí k setkávání, jeho kniha proto obstojí i v těžkých časech, v těch byla ostatně i napsána. Její jazyk má blíže k poezii než próze, což přináší působivé splývání formy s obsahem. Já a ty (Martin Buber, 2005)

Pravidelný čas na čítanie kníh mám v posledných rokoch len pri uspávaní detí. Ako človeku so zmyslom pre systém a štruktúru sa mi páči už formálne usporiadanie Osmijanka – 8 x 8 tematicky členených rozprávok, paráda. Jazyk je dostatočne hravý a náročný, aby sa päťročný syn niečo naučil, zároveň je zrozumiteľný a rozprávky sú zábavné, čiže väčšinu knihy máme prečítanú viacnásobne. Najpodstatnejšie však je, že z rozprávok ide dobrý pocit, sú napísané s pochopením pre deti. Osmijankove rozprávky (Bendová Krista, 2014)

Nové knihy čítam zvyčajne až po rokoch, ale táto aspoň opäť vyšla prednedávnom. Italo Calvino v nej rozpráva ako rozprávať, a krásne ukazuje, že nie je nutné, aby sa autor zakaždým urputne snažil o nejaké úžasne hlboké posolstvo. Stačí, ak bude mať z písania potešenie - a to sa prenesie aj na čitateľov. Ku Calvinovi sa vraciam pravidelne, pretože je ako dúšok studenej vody v sparnom dni. Když jedné zimní noci cestující (Italo Calvino , 2017)