Jeho slávny román Cit slečny Smilly pre sneh som nedokázala dočítať do konca, ale bolo na ňom niečo tajomné a príťažlivé. A tak som dala šancu aj najnovšej knihe a dobre som urobila. Príbeh ženy, ktorá má mimoriadnu schopnosť – všetci ľudia pri nej pociťujú neovládateľnú túžbu zverovať sa jej a hovoriť pravdu. Na to všetko je nabalený podobne tajomný príbeh ako v Smilly, trošku sci-fi, trošku politický triler, trošku lovestory, navyše je to vtipné a rýchlo to odsýpa. Málokedy, ak vôbec niekedy, som čítala knihu mužského autora, kde je rozprávačkou žena a ja mu to zožeriem. Hoegovi sa to podarilo a tak som mu odpustila aj tú za vlasy priatiahnutú zápletku s Komisiou budúcnosti. Efekt Susan (Peter Hoeg, 2017)

Leitmotívom kultúry svojpomocou je aktuálne hojne forsírovaný fenomén DIY – Do It Yourself, čiže urob si sám, čo v kontextoch vymedzených knižkou znamená urob si kultúru. Lebo presne to sa na platforme subkultúr dialo v totalitnej minulosti aj v čerstvo slobodných deväťdesiatych rokoch a vlastne sa deje i dnes. Najväčšou devízou knižky Kultura svépomocí je práve akési čitateľské rozpamätávanie sa na „subkultúrne“ pomery v Československu osemdesiatych a prvej polovice deväťdesiatych rokov. A keďže ide o poctivú vedeckú prácu, opretú o veľmi solídne faktické základy, ono rozpamätávanie sa nemá charakter súkromného až intímneho osobného spomínania, ale ide v ňom o vytváranie komplexného obrazu nedávnej minulosti s dôrazom na mimoriadnu funkciu subkultúr. Ziny a fanziny, nahrávky, záznamy koncertov, predaj merchandisingu a tak ďalej, to všetko v prostredí totality, v ktorej sa nemohlo takmer nič a predsa sa dialo. A potom bezprostredne na začiatku deväťdesiatych rokov, keď sa zrazu mohlo všetko, a tak napríklad otvorene neonacistické kapely vydávali albumy u veľkých vydavateľov. Fascinujúce čítanie nielen pre pamätníkov, doslova a do písmena radostná veda. Kultura svépomocí (Ondřej Daniel (ed.), kolektív autorov, 2017)

Mám nepríjemný pocit, že sa po poslednej kapitole zbalíš a ujdeš do lesa, hovorí mi moja žena Katka vždy, keď začnem čítať knihu o samotároch alebo návratoch k prírode. Takto ju s knihou na kolenách vystraším približne dvakrát za rok. Kniha Paola Cognettiho Divoký kluk bola jednou z nich. A bola jednou z najlepších. Nie je to totiž len zbeletrizovaná obhajoba samoty a prírody. Cognetti rozpráva o hľadaní dávnych a stratených častí samého seba, o úcte k ľuďom či o rozpakoch, ktoré cíti, keď vstupuje cudzím ľuďom do životov. Fajn témy na premýšľanie, aj keď práve nie ste v lese. Píše úprimne, bez zbytočnej drámy a klišé obrazov podobných diel, v ktorých napríklad Alexander Supertramp páli peniaze na dôkaz svojej slobody. Do lesa som napokon po dočítaní neušiel. Opäť však o niečo hlbšie rozumiem ľuďom, ktorí doň ušli a hľadajú skúsenosť so samotou. V neposlednom rade som po knihe dostal obrovskú chuť žiť svoje bežné dni o niečo skromnejšie. Divoký kluk (Paolo Cognetti, 2018)

​Vrah z mesta marhúľ sa začína rozprávaním ženy, ktorej muž sa zúčastnil puču proti prezidentovi Erdoganovi. Rozprával sa s ňou poľský reportér Witold Szablowski a rozprával sa aj s Turkami protestujúcimi v parku Gezi za stromy, sex a slobodu. S majiteľom obchodu, ktorý tvrdí, že prezident krajinu ekonomicky potiahol či bohatou Istanbulčankou, ktorá nástojí na tom, že Erdogan nie je žiadny Mubarak. Kniha je zborníkom reportáží o toľko diskutovanej krajine. Bez zbytočného údivu, len prikladá hlasy jeden vedľa druhého. Toto spojenie so svetom cez reportáže sme načas stratili. A Absynt nám ukázal, že Boris Filan a blogy z letných dovoleniek to nenapravia. Že autor z regiónu sa spýta na to, na čo by sme sa aj my pýtali a ukáže nám svet zo správ a hoaxov ako obývaný ľuďmi, s ktorými sa dá rozprávať pri stánku s čajom a köfte.​ Vrah z mesta marhúľ (Witold Szablowski , 2017)