Drevo Drevo Drevo

Drevo

Jeroen Brouwers

Eldert Haman prichádza do limburského františkánskeho internátneho kláštora ako laický učiteľ nemčiny a neskôr pod nátlakom vstúpi do rádu. Učiteľ je svedkom psychického, fyzického a sexuálneho násilia, ktorého sa dopúšťajú mnísi na žiakoch, a nevie tomu zabrániť.

.


Román Drevo svojím silným príbehom čitateľa nielen pohltí, ale doslova donúti zbaviť sa prípadnej ľahostajnosti vo vzťahu k otázkam, ktoré nastoľuje. Precíznosť štýlu a jazyka (sprostredkovaná vo vynikajúcom preklade), ako aj autorov rozprávačský talent dodávajú čítaniu tejto knihy vzácnu zmysluplnosť, ktorá nabáda k opakovanému prečítaniu. Drevo (Jeroen Brouwers , 2017)

Recenzie a ukážky z tejto knihy


Gloria In Excelsis D(r)e(v)o

Matúš Procházka - Ozzy

Katolícka cirkev to v súčasnosti naozaj nemá príliš ľahké. Dôvera v organizáciu, ktorá si, nie len v západných spoločnostiach, po dlhé veky rada uzurpovala najposvätnejšie právo na morálku, dostala minimálne v druhej polovici dvadsiateho storočia vážne trhliny. Množstvo celosvetovo medializovaných káuz a škandálov nabúralo presvedčenie nejedného súdneho veriaceho. V záplave nelichotivých obvinení však predsa len niečo vyčnieva – sexuálne zneužívanie detí cirkevnými hodnostármi, ktorého rozsah nabral až pandemické rozmery. Viac.

Gloria In Excelsis D(r)e(v)o

Matúš Procházka

Katolícka cirkev to v súčasnosti naozaj nemá príliš ľahké. Dôvera v organizáciu, ktorá si, nie len v západných spoločnostiach, po dlhé veky rada uzurpovala najposvätnejšie právo na morálku, dostala minimálne v druhej polovici dvadsiateho storočia vážne trhliny. Množstvo celosvetovo medializovaných káuz a škandálov nabúralo presvedčenie nejedného súdneho veriaceho. V záplave nelichotivých obvinení však predsa len niečo vyčnieva – sexuálne zneužívanie detí cirkevnými hodnostármi, ktorého rozsah nabral až pandemické rozmery. Viac.


Ďalšie odporúčania


„Milujem domy, všetko, čo mi môžu povedať, a preto mi neprekáža robiť upratovačku. Je to ako čítať knihu.“ To je Lucia Berlin. Zázrak. Kde celý čas bola? Čítam jej poviedky odznova, zbožne, pomaly. Je to ako objaviť niekoho, kým by ste chceli byť. Kde sa skrývala? Patrí do tej najvyššej kasty pravých, „čechovovských“ poviedkarov. Jej farby, vône, spôsoby, akými k vám rozpráva - niečo medzi Raymondom Carverom a Johnom Fantem. Surovo drsné a zároveň krikľavo radostné. Čím bol život ťažší, tým hlbšie zaťal a v podaní Lucie Berlin to znie ľahko, ako dobrá pesnička. Tak ako Charles Bukowski – kráčala proti valiacemu sa davu. Ale nie ako chlap - rebel. Skôr ako pobavená aristokratka. Sedí v čistiarni a pozoruje prísediaceho Indiána. V Angelovej práčovni leží pred vami celý svet. Na žiadnu z jej poviedok nezabudnete. Ešte pred desiatimi rokmi to bola neznáma autorka vydavateľstva Black Sparrow Press. Dnes, desať rokov po smrti, sú jej poviedky bestsellery. Ešteže tak! Pretože táto žena je ako diamant v piesku. To nie sú žiadne snaživé písačky. Lucia Berlin hľadá pravdu v každej miestnosti tak prirodzene ako mačka myš. Jej štýlom je autobiografická fikcia. Dievča z bohatej a poriadne uletenej rodiny, neskôr matkou vydedená, tri manželstvá, štyria synovia, po celý život boj s alkoholizmom, napokon vyhratý. Keď sa v jej poviedke trhajú zuby, tak všetky naraz. Nič však nie je viac zaujímavé, vtipné a zábavné, ako keď to popisuje ona. A tak ako Patti Smith na pódiu v jednom ohni strčí do malíčka bosej nohy všetkých chlapov tohto sveta, aj pri Lucii Berlin vám pojem „ženská literatúra“ znie ako spláchnutie. Je to božská literatúra. Tá mentálna vrúcnosť, to všeobjatie, ten moment precitnutia z detskej lásky s pichnutím staroby v chrbte, to upratovanie po mŕtvych a dvíhanie telefónov na nemocničných dispečingoch tohto sveta, je čisto ženská disciplína. V podaní tejto ženy však kráľovská. Lucia Berlin: Manuál pre upratovačky.
(Text bol pôvodne uverejnený v časopise .týždeň) Manuál pre upratovačky (Lucia Berlin, 2017)

Manuál pre upratovačky

Ak neočakávate od knihy veľa, siahnite po tomto diele. Je to príbeh o bezdetnom manželskom páre na predmestí Tokia a o ich priateľstve s mačkou menom Čibi. Kniha je chudobná na postavy i dramatický dej, zato bohatá na popisy stromov, oblohy a odtieňov nálad. Je krásnou ukážkou toho, akej citlivosti sú Japonci schopní, keď píšu pre domáce publikum. Jej poetika sa podobá na filmy režiséra menom Hirokazu Koreeda, ktorého tiež môžem vrelo doporučiť. Kočičí host (Takaši Hiraide , 2016)

Kočičí host

Básnik, spisovateľ, prekladateľ, mystifikátor, priekopník happeningu i chartista Eugen Brikcius sa rozhodol napísať autobiografický román. Lenže na niečo také banálne, ako sú klasické memoáre, by sa on nepodujal, a tak si to odniesol Odyseus a jeho notoricky známy mýtus. Autor tu do krásnej literatúry priekopnícky zakomponoval teóriu tzv. predmetného a nepredmetného konania. Nevyhnutný rýchlokurz: Kým predmetné konanie, ak to vztiahneme na interpretáciu mýtov, spočíva v ich kopírovaní a ustrnutí v stereotypoch (a tým vylučuje vznik niečoho nového), naopak nepredmetné konanie značí zaobchádzať s nimi akoby neboli mýtmi, akoby boli opakom seba samého. Brikcius teda predmetný odyseovský mýtus veselo „znepredmetňuje“, mieša realitu s fikciou, a tak popri skutočných historkách s plejádou priateľov (Stankovič, Hrabal, Havel, Jirous a mnoho iných) sa v románe aktívne prejavujú aj Freud, Tzara, Joyce a spol. A aby toho nebolo málo, pri nepredmetnom písaní sa nevie, čo sa stane, nevie to čitateľ, ale hlavne, nevie to ani autor. Všetko má otvorený koniec, čo sa nám pri románe s prvkami autobiografie môže zdať trochu zvláštne, no Brikcius to považuje za prednosť. Vie prečo, a aj to majstrovsky dokazuje. Invenčná literárna prechádzka invenčným životom renesančného intelektuála. Nepředmětná Odyssea (Eugen Brikcius , 2016)