Básnická reč

Barfield Owen

Jen stěží lze najít českého čtenáře, který by neznal Pána prstenů nebo Letopisy Narnie. Jméno Owena Barfielda, bez něhož by tato díla pravděpodobně nebyla nikdy vznikla, je však v českém prostředí téměř neznámé.

Přitom to byl právě Barfield, kdo rozhodující měrou přispěl ke zformování volného filosoficko-literárního sdružení Inklings, k němuž od počátku náležel jeho celoživotní přítel C. S. Lewis a později též J. R. R. Tolkien. Právě Barfieldova pohádka Stříbrná trubka přivedla Tolkiena k tomu, aby se pokusil psát příběhy pro děti, a Básnická řeč ho vyzbrojila pohledem, který mu pomohl oslovit novou mýtotvorbou celý svět. C. S. Lewis označil Barfielda za nejlepšího a nejmoudřejšího ze svých neoficiálních učitelů a své Letopisy Narnie věnoval Barfieldově dceři Lucy, která ho inspirovala k postavě hlavní hrdinky. V Básnické řeči dostává český čtenář do ruky knihu, jež zahájila epochu nové literární fantazie, epochu nového hledání celistvosti, která by obsáhla vědu i víru, zachytila věcnou dovednost i uměleckou tvorbu, nasytila rozum i srdce. Slova Howarda Nemerova, nositele Pulitzerovy ceny za poezii a několika dalších prestižních literárních ocenění, který označuje Básnickou řeč za „posvátnou knihu“ své básnické generace, nejsou nadsazená. „Máme dost zajímavých autorů, ale Owen Barfield se nespokojuje s tím, že jezajímavý,“ říká Saul Bellow, nositel Nobelovy ceny za literaturu: „Jeho předsevzetím je pomoci nám na svobodu."


Owenova téza o poetickom vedomí a poézii ako hlavnej architektky jazyka k nám prišla síce neskoro, no vďaka nej sa môžeme pozrieť a pochopiť takmer všetko, čo si sme dodnes na práci básnikov nevšimli. Básnická reč patrí spolu s Eliotovými, Valéryho a Coleridgeovými esejami o poézii do zbierky interpretačných grimoárov najstaršej literárnej disciplíny. Kniha vo výbornom českom preklade Milana Horáka a Adama Borzica je aj dobrou pripomienkou toho, že niektoré pohyby vedomia a tvorivé procesy dokážeme pochopiť iba s odstupom storočí, čo je v tejto dobe upokojujúcim poznaním. Básnická reč (Barfield Owen, 2015)

Ďalšie odporúčania


„Julo vypil z chamtivosti všetku vodu. Od 9.00 ráno sme nenaďabili na žiadny prameň. A prameň do noci nenájdeme. Nech žijú citróny a vodka!“ Exedície 1973-1982 je krásna kniha. Doslova vytŕča medzi ostatnými. Vytŕča nielen vydarenou obálkou a grafickou úpravou či menom pisateľa-cestovateľa. Vytŕča obsahom a jeho autenticitou. Prejedete prstami po obálke a po zaobalených rohoch strán, stiahnete gumičku, otvoríte, pomaly listujete, kúsok prečítate, obrátite list na ďalšiu stránku, ďalší obrázok, náčrt, skicu, príbeh. Už ju nepustíte z ruky. Je to totiž viac ako kniha, viac ako denník, zápisník, zošit, mapa či turistický sprievodca. Viac ako len obyčajný záznam času a sledu udalostí na vytýčených miestach. Je to manuál AKO NA TO, návod na prežitie. Je to rúcač predsudkov, lámač bariéry, spúšťač odvahy a odhodlania. KÓDEX, ktorým sa môžete riadiť až sa vydáte na cestu. Na tú svoju. Tak ako Hemingway, Keroac, Satinský. Ako Ernest, Jack, Július. Spoznávať silu priateľstva aj ľudí navôkol, neprebádanú krásu prírody, čaročudesnosť sveta a hlavne - spoznávať samých seba. Táto kniha vás proste naštartuje. Expedície 1973-1982 (Satinský Július, 2011)

Expedície 1973-1982

„Milujem domy, všetko, čo mi môžu povedať, a preto mi neprekáža robiť upratovačku. Je to ako čítať knihu.“ To je Lucia Berlin. Zázrak. Kde celý čas bola? Čítam jej poviedky odznova, zbožne, pomaly. Je to ako objaviť niekoho, kým by ste chceli byť. Kde sa skrývala? Patrí do tej najvyššej kasty pravých, „čechovovských“ poviedkarov. Jej farby, vône, spôsoby, akými k vám rozpráva - niečo medzi Raymondom Carverom a Johnom Fantem. Surovo drsné a zároveň krikľavo radostné. Čím bol život ťažší, tým hlbšie zaťal a v podaní Lucie Berlin to znie ľahko, ako dobrá pesnička. Tak ako Charles Bukowski – kráčala proti valiacemu sa davu. Ale nie ako chlap - rebel. Skôr ako pobavená aristokratka. Sedí v čistiarni a pozoruje prísediaceho Indiána. V Angelovej práčovni leží pred vami celý svet. Na žiadnu z jej poviedok nezabudnete. Ešte pred desiatimi rokmi to bola neznáma autorka vydavateľstva Black Sparrow Press. Dnes, desať rokov po smrti, sú jej poviedky bestsellery. Ešteže tak! Pretože táto žena je ako diamant v piesku. To nie sú žiadne snaživé písačky. Lucia Berlin hľadá pravdu v každej miestnosti tak prirodzene ako mačka myš. Jej štýlom je autobiografická fikcia. Dievča z bohatej a poriadne uletenej rodiny, neskôr matkou vydedená, tri manželstvá, štyria synovia, po celý život boj s alkoholizmom, napokon vyhratý. Keď sa v jej poviedke trhajú zuby, tak všetky naraz. Nič však nie je viac zaujímavé, vtipné a zábavné, ako keď to popisuje ona. A tak ako Patti Smith na pódiu v jednom ohni strčí do malíčka bosej nohy všetkých chlapov tohto sveta, aj pri Lucii Berlin vám pojem „ženská literatúra“ znie ako spláchnutie. Je to božská literatúra. Tá mentálna vrúcnosť, to všeobjatie, ten moment precitnutia z detskej lásky s pichnutím staroby v chrbte, to upratovanie po mŕtvych a dvíhanie telefónov na nemocničných dispečingoch tohto sveta, je čisto ženská disciplína. V podaní tejto ženy však kráľovská. Lucia Berlin: Manuál pre upratovačky.
(Text bol pôvodne uverejnený v časopise .týždeň) Manuál pre upratovačky (Lucia Berlin, 2017)

Manuál pre upratovačky

Knihu o posledných rokoch života citlivej ruskej poetky Maríny Cvetajevovej najviac vystihuje veta, ktorú si zapísala niekoľko rokov pred týmto strašným obdobím: „Moje ‚nemôžem’ je určitý prirodzený predel, nie len moje, ale každé. ‚Nemôžem’ je posvätnejšie než ,nechcem’. ,Nemôžem’ sú všetky premožené, ,nechcem’, všetky opravené pokusy chcieť - je to konečný výsledok. Moje ,nemôžem’ je najmenej zo všetkého bezmoc. Ba čo viac, je to moja hlavná moc. Znamená to, že vo mne je niečo, čo navzdory všetkým mojim túžbam (násiliu na sebe) predsa len nechce." Je dobré, že som to čítal práve v týchto týždňoch života. Pád do propasti (Irma Kudrovova, 2016)

Pád do propasti