Posledné okamihy pred stratou nevinnosti, keď sa ešte zdá, že všetko je možné. Básnik, maliar, hudobný skladateľ a geniálny lekár sa hrajú s nadšením mladých levíčat. Už sa však rysujú ostré rezáky a na naťahujúcej sa, hladiacej ruke zostávajú krvácajúce ranky po pazúroch.Kniha Floriana Illiesa patrí medzi neskutočné knihy. Počas čítania knihy mladého nemeckého kunsthistorika som neustále chodil k počítaču a CD prehrávaču. Illies totiž so strhujúcou prostotou píše o kresbách a maľbách Maleviča, Oskara Kokoschku, Gustava Klimta či Egona Schiela a ja cítim nutkanie ihneď si to-ktoré dielo pozrieť. Utekám k počítaču, kliknem na daný obraz a skvelý zážitok z čítania sa snažím vystupňovať vizuálnym zážitkom. A keď píše o škandáloch Mahlera, Schönberga či Stravinského, zapínam CD prehrávač a počúvam hudbu, aby bol zážitok dokonalý. Florian Illies vovádza čitateľa do zázračného sveta, v ktorom sa ako nemí sprievodcovia Prousta, Kafku, Joycea, Georga Trakla, Thomasa Manna či Sigmunda Freuda potulujeme od Paríža cez Londýn a Prahu až po Benátky, spoločne hľadáme šťastie s poetkou zázrakov Elsou Lasker-Schülerovou a nazrieme aj do salónu Coco Chanel. Na okamih sa však v obraze zjaví Hitlerova tvár, Stalinove fúzy či odhodlaný pohľad pruských junkerov. V roku 1913 sa Hitler ešte trápi so svojimi obrazmi, Stalin ešte len plánuje budúcnosť, pruskí dôstojníci sa ešte nahí kúpu v horúcom lete a „nevinnými“ výstrelmi šampanského vítajú rok 1914. Rok, ktorým sa v podstate začalo skutočné 20. storočie. Kniha Floriana Illiesa predstavuje zázračný svet, no z diela okoreneného mnohými citátmi som si najviac zapamätal poznámku Maxa Beckmanna: Človek je prvotriedna sviňa a aj ňou zostane. 1913. Léto jednoho století (Illies Florian, 2013)