Audiokultúra. Texty o modernej hudbe

Cox Christoph, Warner Daniel

Hudba na počiatku tretieho milénia už dávno nie je iba hierarchickým vzťahom medzi skladateľom, interpretom a poslucháčom. Tradíciou ustálené roly všetkých troch subjektov tohto trojuholníka 20. storočie dokonale spochybnilo. Dá sa však zrozumiteľne hovoriť o tom, čo sa za posledných sto rokov v hudbe udialo?

Editori zborníka Audiokultúra Christoph Cox a Daniel Warner zhromaždili päťdesiatšesť textov od skladateľov, interpretov, muzikológov, kritikov a estetikov, ktorí sa o súčasnej hudbe vyjadrujú zasvätene, provokatívne a presvedčivo. Tematickú šírku zborníka ilustruje jednoduchý výpočet autorov: Adorno, Aphex Twin, Attali, Bailey, Braxton, Brown, Burroughs, Cage, Cardew, Cascone, Coleman, Conrad, Cowell, Cox, Cutler, Eco, Eisler, Eno, Eshun, Feldman, Gann, Gould, Chambers, Lewis, López, Marclay, McClary, McLuhan, Mertens, Miller, Moholy-Nagy, Murray Schafer, Neill, Nyman, Oliveros, Oswald, Randall, Reich, Reynolds, Russo, Russolo, Rzewski, Sherburne, Schaeffer, Slouka, Stockfelt, Stockhausen, Tone, Toop, Varese, Warner, Zorn.


Knihu Audiokultúra si dal cezo mňa kúpiť český skladateľ a klavirista Michal Nejtek (hrá s Agon Orchestra, David Koller Band, Michal Pavlíček...) s tým, že český preklad tejto tučnej päťstostranovej knihy je v nedohľadne. Tak som do nej nakukol a neviem sa od nej odtrhnúť, obratom objednávam jeden výtlačok aj do svojej knižnice. Editorská dvojica Christoph Cox a Daniel Warner z The Wire Magazine zozbierala úvahy takých velikánov ako Edgar Varése, John Cage, Marshall McLuhan, Brian Eno, Umberto Eco, Ornette Coleman, Steve Reich, William S. Borroughs, Chris Cutler a ďalších. Niektoré dlhé vety musím prečítať dvakrát a k niektorým sa radšej vrátim až o niekoľko rokov. Takže trvácna kniha, na celý život. Vydalo Hudobné centrum, a dobre mi tak! Audiokultúra. Texty o modernej hudbe (Cox Christoph, Warner Daniel, 2013)

Ďalšie odporúčania


Každá debata o Ukrajine a Majdane, do ktorej v uplynulom období vstupujem, sa zvyčajne končí slovami Sče ne vmerla i ne vmre. Ide o názov knižného rozhovoru poľského reportéra Pawla Smoleńského a ukrajinského spisovateľa Jurija Andruchovyča, ktorý vlani vydalo vydavateľstvo Absynt. Rada sa k nemu vraciam aj preto, že spája dynamické, priame, neprikrášlené, expresívne svedectvá s faktmi a so širším kontextom, v ktorom sa odohrali. Veď, čo už u nás vieme o tom, ako Majdan súvisel so životom na Donbase? Andruchovyč je pankáč, sype to zo seba, nech sa z jeho zážitkov nestratí ani detail, Smoleński mu sekunduje a jeho výpoveď dáva do podoby skvelej poľskej reportáže. O Majdane a udalostiach po ňom som sa zhovárala s mnohými Ukrajincami, ale najsilnejšie mi ho sprostredkovali práve oni dvaja v knihe Šče ne vmerla i ne vmre. Šče ne vmerla i ne vmre. Rozhovor s Jurijom Andruchovyčom (Smoleński Paweł, 2015)

Šče ne vmerla i ne vmre. Rozhovor s Jurijom Andruchovyčom

Texty Simone Weilovej má už dlhší čas inšpirujú. Simone spája záujem o slobodnú spoločnosť s otázkami ľudskej existencie, prísny realizmus s hlbokou mystikou. Toto je už štvrtá kniha, v slovenskom preklade. M. M. Dayová nás pôsobivým spôsobom prevádza krátkym životom a myšlienkovým svetom Simony Weil. Rozoberá jej základné dielo O Slobodnej spoločnosti, ktoré ešte do slovenčiny preložené nebolo. Kniha obsahuje dva Simonine listy i Weilovej eseje zaoberajúce sa vierou, spiritualitou a láskou k Bohu. Albert Camus Simonu Weil označil za jediného veľkého ducha našich čias. Ak pre nič iné, aspoň pre toto je dobré čítať Simonu Weilovú. Simone Weilová. List Joeovi Bousquetovi a iné texty ( Marie-Madeleine Davyová , Simone Weilová , 2017)

Simone Weilová. List Joeovi Bousquetovi a iné texty

Čítať eseje o biológií v dobe plnej politického napätia bolo pre mňa neuveriteľnou úľavou a tak ako správne eseje vedia, rozdúchali vo mne veselý tanec radostných myšlienok! G.Schatz dokáže na krátkej ploche skvelo a zrozumiteľne priblížiť laickému čitateľovi neviditeľný svet mikrobiológie a navrch svojej správy podáva jasnú i prekvapivú ideu plnú ľudskosti. Jednou z tém je ľudská prirodzenosť stavať svoju dôležitosť nad prírodu a pritom, ako píše Schatz: „Kto svojmu ja prikladá dôležitosť a nedôverčivo stráži svoje hranice, zatvára oči pred rozmanitosťou sveta a tak vlastne pred samým sebou a toto platí aj pre jednotlivcov, aj pre národy či kultúry.“ O tom, že náš svet a človek už dávno nie je stredom vesmíru, a že pre človeka je najdôležitejší človek, ako aj, že smrť nie je koniec nášho osudu, sa dá a môže čítať, pretože práve najroztúženejším a najväčším frajerom je tu sám život. Na záver, aby som nezabudol, ó život, odpusť, vieme o tebe tak málo a žijeme tak, že ťa stále nechtiac prehliadame. Kouzelná zahrada biologie (Gottfried Schatz , 2017)

Kouzelná zahrada biologie