Antihrdina Antihrdina Antihrdina

Antihrdina

Alexandra Salmela

Kniha o cynizme a nádeji v kolabujúcom svete, o korupcii ideálov a zlom materstve, o ceste, stromoch a hrdinoch. Salmelin nový román tematicky i formálne nadväzuje na jej predošlú tvorbu, jeho tón je však omnoho temnejší.

Mohutný prúd rozprávania nadobúda šialenú rýchlosť, strhávajúcu čitateľa so sebou. Hlavný hrdina je Antti, sirota, ktorej bolo - podobne ako ďalším dvom stovkám detí, ktorých rodičia padli v boji za záchranu krehkého ekosystému Borealisu - udelené priezvisko Hrdina. Antti prichádza do reality podobnej tej našej z krajiny veľkých hesiel a ešte väčších obetí, vďaka ktorým všetci ľudia, zvieratá a rastliny smú žiť harmonicky v objatí Veľkej Matky Prírody. Tá krajina je pevnosťou, stojacou v prvej línii v boji proti dravému globálnemu kapitalizmu. Oficiálne legendy s pátosom rozprávajú, ako sa v tej krajine utópia stala skutočnosťou. Ktosi iný zároveň sarkasticky (ba až cynicky) odhaľuje, ako sa z Utópie stala diktatúra – napriek tomu, že na pôvodných myšlienkach ekologického socializmu nebolo chyby. Vo Fínsku román vyšiel na jeseň 2015 a stretol sa so značným ohlasom. “Anihrdina je nový prúd inteligentne nepredvídateľného románu - zrkadlo, pred ktoré sa môžete postaviť na svoju vlastnú zodpovednosť“.


Slovenko-Fínka Salmela opäť rozvírila literárne hladiny v oboch krajinách. Jej najnovší, hrubočizný román je poctivou politickou utópiou, ktorá ponúka dve extrémne verzie budúcnosti sveta, v ktorom žijeme. Oba scenáre sú však až akosi priveľmi temné. A Antti nie je žiaden hrdina... Krásna kniha! Krásne napísaná, čitateľ až musí žasnúť nad šírkou slovníka autorky. A ešte aj krásne graficky spracovaná, čo dodáva tomuto románu priam mytologický rozmer. Vrelo odporúčam a zároveň verím, že Antihrdina má dobre našliapnuté aj na budúcoročnú Anasoft Litera. Antihrdina (Alexandra Salmela , 2017)

Ďalšie odporúčania


Kniha, ktorá by mala byť čítaná znovu a znovu, je podľa mňa Svet včerajška od Stefana Zweiga. Ide o autobiografiu, v ktorej Zweig viac ako svoj vlastný život analyzuje spoločenský vývoj v strednej Európe, ktorý viedol k prvej svetovej vojne a neskôr k nástupu nacizmu a Adolfa Hitlera. Opis toho, ako neschopnosť politikov uvedomiť si včas dôsledky svojich činov viedla k vypuknutiu vojny, ktorú vlastne nikto nechcel a tiež presná analýza toho, ako postupne nenávisť ku konkrétnej skupine ľudí prenikla celou spoločnosťou a stala sa akceptovanou, sú mrazivé a veľmi pripomínajú súčasné dianie. Naposledy nám vojna v bývalej Juhoslávii ukázala, kam môže viesť ľahkovážnosť či úmysel pri podnecovaní a tolerovaní náboženskej a národnostnej nenávisti. Zweig, ale napríklad aj Hannah Arendthová, ktorá opísala banálnu podstatu zla, boli sami utečencami, časť života museli stráviť v exile vinou nenávisti vyvolanej v tejto časti Európy. Veľmi dúfam, že história sa nebude opakovať. Svet včerajška (Stefan Zweig, 2014)

Svet včerajška

Ľudia si vraj zaslúžia istoty, a čo človeku dá viac istôt, než fyzika. Skvelé čítanie a dokonca aj druholigová celebrita ako ja si pripadá, že tomu rozumie. Presne ten druh knihy, ktorú môžeš otvoriť na hociktorej strane a čítaš o veciach, o ktorých si ani nevedel, že existujú a nie to, že ťa to ešte aj bude baviť. A preto Pickover a jeho Kniha o fyzice. Kniha o fyzice (Pickover Clifford A., 2015)

Kniha o fyzice

Nositeľka Nobelovej ceny za literatúru Doris Lessing napísala malú, ale ťažkú knižku. Ľudstvo by malo zužitkovať všetky nadobudnuté poznatky, hovorí, inak sa nikdy nenaučí predchádzať násilnostiam. Hoci niektoré činy sa dejú znova a znova, stále nechápeme. Ako sa to len mohlo stať? - pýtame sa a oči si zakrývame falošnou sentimentalitou. Oveľa lepšie by pre všetkých bolo priznať si, že niektorí ľudia sa jednoducho vyžívajú v násilí. Iba otvorenou diskusiou o svojej vlastnej skúsenosti dokážeme predísť hrôzam, ktorých sme jeden voči druhému schopní. A presne to majú film a literatúra spoločné - hoci prerozprávavajú svet optikou autora či autorky, dokážu byť nemilosrdne pravdivé. Väzenia, v ktorých sme sa rozhodli žiť (Doris Lessing, 2017)

Väzenia, v ktorých sme sa rozhodli žiť