Akoby si kameň jedla

Tochman Wojciech

Autor za knihu bol zaradený medzi finalistov literárnej ceny NIKE a taktiež na ocenenie Prix Témoin du Monde, ktoré udeľuje Radio France International. Tento prvý preklad Tochmanovho diela do slovenčiny rozširuje počet jazykov, do ktorých bol preložený na dvanásť.

Bosna, roky deväťdesiate. Vojna, etnická nenávisť, smrť, masové exekúcie, koncentračné tábory. Desiatky reportérov a televíznych štábov z celého sveta vyrážajú na Balkán, aby mohli podať svedectvo o zverstvách páchaných v rozpadajúcej sa Juhoslávií. Z médií presakujú znepokojujúce obrazy, zaznievajú hlasy katov i obetí, slová expertov i politikov. Každá vojna sa však jedného dňa končí. Novinári odchádzajú, experti miznú v informačnom šume, pozornosť médií sa obracia k iným vojnám, k iným nešťastiam. Čo sa deje v krajine, ktorou štyri roky zmietala vojna? Ako sa so stratou blízkych vyrovnávajú tí, čo prežili? Čo cítia a o čom premýšľajú? Kde hľadajú svojich mŕtvych? A ako ich nachádzajú? To sú otázky, na ktoré sa pokúša priniesť odpoveď kniha poľského reportéra Wojciecha Tochmana, ktorý sa o osudy ľudí žijúcich v Bosne zaujímal nielen počas vojny, ale aj po nej. V roku 1999 sa vracia na miesto činu, pozoruje pri práci antropologičku Ewu Klonowskú, ktorá zbiera a skladá pozostatky ľudských tiel vykopaných z masovch hrobov a na základe DNA identifikuje obete. Rozpráva sa s tými, čo prežilia z rozprávania o kostiach, ktoré patria ich blízkym, rekonštruuje vojnové osudy jednotlivcov i celých rodín, živých aj mŕtvych. Prostým jazykom rozpráva o veciach tragických, neskutočných, strašných. Jeho svedectvo núti zamyslieť sa nad hrôzami vojny, dvojznačnosťou ľudskej prirodzenosti a hlbokou ľudskou potrebou pochovať a oplakať svojich mŕtvych.


Ak by som mal odporučiť nejakú knihu, určite by šlo o útly text poľského reportéra Wojciecha Tochmana Akoby si kameň jedla. Tradícia reportážnej literatúry je na Slovensku neveľká, ba povedal by som skoro žiadna. Aj preto sa pre mňa táto knižka stala objavom nielen sama sebou, ale i sprostredkovaním informácií o vydavateľstve Absynt. Kniha samotná je svedectvom o vojne na Balkáne, ktorá sa diala v čase, keď som ja študoval na strednej škole v pokoji a bezpečí šťastného dospievania. Na základe výskumu poľskej antropologičky, ktorá sa podľa kostí snaží identifikovať pozostatky mŕtvych z vojny v Bosne a Srbsku na začiatku 90. rokov 20. storočia, spoznávame príbehy jednotlivcov, obetí, svedkov, pozostalých, všetkých tých, ktorých vojna o akékoľvek šťastie pripravila. Avšak nielen o šťastie, ale aj o akúkoľvek pozitívnu víziu budúcnosti. Ocitáme sa v Srbsku a Bosne pár rokov po vojne vo svete, ktorý vojnou poznačený ostal viac, než si dokážeme predstaviť. Toto svedectvo je vzácnym dokumentom, ktorý jednoduchým jazykom a vecným postojom autora podáva správu o čomsi, čo sa nás dotýka oveľa viac, než si pripúšťame. Akoby si kameň jedla (Tochman Wojciech, 2015)

Ďalšie odporúčania


Egreš vydal svoju tretiu knižočku, a bude od Egrešu tretia, ktorú budete chcieť mať doma na polici. Tak ako pri prvých dvoch, aj tu ide o naozaj atraktívnu knihu, ktorá je svojimi ilustráciami veľmi osviežujúca, no pritom vlastne trochu „iná". A tak ako doteraz, aj táto je takým precíznym kusom tlačoviny (parádny papier, veľmi pekný font), že sa s vami pri otáčaní stránok bude rozprávať. Ide takmer o encyklopédiu o opiciach z autorskej dielne mamy etologičky a dcéry ilustrátorky, a nájdete v nej celú kopu zvláštnych a zaujímavých detailov zo života opíc. Kombinácia obrázkovej knihy a literatúry faktu je magická: detivsa cez ňu učia o svete okolo nás, no vďaka ilustráciám sú všetky fakty naplnené životom. Samozrejme, nečakajte kompletné informácie na úrovni encyklopédie, úlohou tejto knihy nie je suplovať učebnice a príručky. Avšak plní zásadnú úlohu, ktorá uniká takmer každej našej učebnici: vzbudzuje chuť vedieť viac. Vraj pre deti približne od šesť, no listovať bez čítania si ňou budú aj minideti,va listovať s čítaním a obdivovaním zase najstarší rodičia. To je kniha, ako má byť: rastie s vami. Poklad. Nie je opica ako opica (Lucia Kršková, Barbara Kršková, 2017)


Choroba, staroba, smrť. Napriek týmto ústredným témam štyroch Sacksových esejí je Vďačnosť pôvabná a krásna. V jednej z nich vyjadruje radosť z toho, že nie je mŕtvy, že je jednoducho vo svojich osemdesiatich rokoch šťastný, že žije, a to aj napriek tomu, čo všetko ľutuje – premrhaný čas či svoju plachosť. Konštatuje, že netúži po nesmrteľnosti, chce len to, aby niektoré jeho knihy prehovárali k čitateľom aj po jeho smrti. Z jeho slov cítiť vyrovnanosť, jas a pokoj, a hoci vraví, že sa vzdialil svojmu životu, nie je to nič negatívne – intenzívne ho prežíva a uvedomuje si jeho prepojenosť. Cítiť aj smútok spôsobený stratou nenahraditeľných blízkych priateľov a vrstovníkov. Básnik medicíny Oliver Sacks píše nádherne o vďačnosti. Veď mal vzťah so svetom, ten špeciálny vzťah tých, čo píšu a čítajú. Vďačnosť (Sacks Oliver, 2016)

Vďačnosť

Je to kniha o každodennosti a kráse tejto každodennosti a najmä o láske. láske rodičovskej a detskej ale aj láske k pýtaniu sa, zvedavosti, pravde a jej hľadaniu a láske k životu. rodičovstvo je najkrajšia a najťažšia vec ako vraví m z M&m a táto kniha je toho dôkazom. čítajme, pozerajme, zapisujme si a spomínajme.  M&m (Anna Kratochvílová, Matej Kratochvíl, 2018)

M&m