Akoby si kameň jedla

Tochman Wojciech

Autor za knihu bol zaradený medzi finalistov literárnej ceny NIKE a taktiež na ocenenie Prix Témoin du Monde, ktoré udeľuje Radio France International. Tento prvý preklad Tochmanovho diela do slovenčiny rozširuje počet jazykov, do ktorých bol preložený na dvanásť.

Bosna, roky deväťdesiate. Vojna, etnická nenávisť, smrť, masové exekúcie, koncentračné tábory. Desiatky reportérov a televíznych štábov z celého sveta vyrážajú na Balkán, aby mohli podať svedectvo o zverstvách páchaných v rozpadajúcej sa Juhoslávií. Z médií presakujú znepokojujúce obrazy, zaznievajú hlasy katov i obetí, slová expertov i politikov. Každá vojna sa však jedného dňa končí. Novinári odchádzajú, experti miznú v informačnom šume, pozornosť médií sa obracia k iným vojnám, k iným nešťastiam. Čo sa deje v krajine, ktorou štyri roky zmietala vojna? Ako sa so stratou blízkych vyrovnávajú tí, čo prežili? Čo cítia a o čom premýšľajú? Kde hľadajú svojich mŕtvych? A ako ich nachádzajú? To sú otázky, na ktoré sa pokúša priniesť odpoveď kniha poľského reportéra Wojciecha Tochmana, ktorý sa o osudy ľudí žijúcich v Bosne zaujímal nielen počas vojny, ale aj po nej. V roku 1999 sa vracia na miesto činu, pozoruje pri práci antropologičku Ewu Klonowskú, ktorá zbiera a skladá pozostatky ľudských tiel vykopaných z masovch hrobov a na základe DNA identifikuje obete. Rozpráva sa s tými, čo prežilia z rozprávania o kostiach, ktoré patria ich blízkym, rekonštruuje vojnové osudy jednotlivcov i celých rodín, živých aj mŕtvych. Prostým jazykom rozpráva o veciach tragických, neskutočných, strašných. Jeho svedectvo núti zamyslieť sa nad hrôzami vojny, dvojznačnosťou ľudskej prirodzenosti a hlbokou ľudskou potrebou pochovať a oplakať svojich mŕtvych.


Ak by som mal odporučiť nejakú knihu, určite by šlo o útly text poľského reportéra Wojciecha Tochmana Akoby si kameň jedla. Tradícia reportážnej literatúry je na Slovensku neveľká, ba povedal by som skoro žiadna. Aj preto sa pre mňa táto knižka stala objavom nielen sama sebou, ale i sprostredkovaním informácií o vydavateľstve Absynt. Kniha samotná je svedectvom o vojne na Balkáne, ktorá sa diala v čase, keď som ja študoval na strednej škole v pokoji a bezpečí šťastného dospievania. Na základe výskumu poľskej antropologičky, ktorá sa podľa kostí snaží identifikovať pozostatky mŕtvych z vojny v Bosne a Srbsku na začiatku 90. rokov 20. storočia, spoznávame príbehy jednotlivcov, obetí, svedkov, pozostalých, všetkých tých, ktorých vojna o akékoľvek šťastie pripravila. Avšak nielen o šťastie, ale aj o akúkoľvek pozitívnu víziu budúcnosti. Ocitáme sa v Srbsku a Bosne pár rokov po vojne vo svete, ktorý vojnou poznačený ostal viac, než si dokážeme predstaviť. Toto svedectvo je vzácnym dokumentom, ktorý jednoduchým jazykom a vecným postojom autora podáva správu o čomsi, čo sa nás dotýka oveľa viac, než si pripúšťame. Akoby si kameň jedla (Tochman Wojciech, 2015)

Ďalšie odporúčania


Svetlana Alexijevič má talent počúvať. Preukazuje ohromnú odvahu i skromnosť zároveň. Je vytrvalá, no pri čítaní ju nevnímame. Vojna nemá ženskú tvár je kniha tvrdá a nástojčivá. Čítate ju v električke a je vám ľúto vystúpiť, lebo cítite zodpovednosť voči ženám, ktorých príbehy sú azda neprenosné, ale je nutné ich vypočuť do konca. Svetlana Alexijevič je v hľadaní pravdy nekompromisná rovnako ako vojna, ktorá sa nedelí na mužskú a ženskú. Ani dievčatá v mojom veku, ktoré dobrovoľne odchádzali na front, kompromis nepoznali, vojna i smrť boli všadeprítomné a nebolo výberu. Mám dvadsať rokov a študujem. Vtedy by som možno bola tankistkou, pilotkou, ostreľovačkou – veteránkou, slová, ktorých ženský ekvivalent vymyslela sama vojna. V tejto knihe je obsiahnutá nekonečná ženská bolesť i sila. Povinné čítanie. Vojna nemá ženskú tvár (Svetlana Alexijevič, 2015)

Vojna nemá ženskú tvár

Po smutnokrásnom Raji a Pekle mi Artforum do cesty prinieslo aj Letné svetlo. Autor nás vnáša do príbehov obyvateľov malej islandskej dediny. Aj s humorom a bez priklášení, zároveň neuveriteľne krásne Stefánssonovsko poeticky. Osudy obyvateľov, ktoré autor rozpráva prostredníctvom kolektívneho vedomia v prvej osobe plurálu, sa prelínajú a organicky vplietajú do dúm o živote i smrti a čítajú sa ako mäkké maslo. V skvelom preklade Zuzany Stankovitsovej som ju čítala práve v čase, keď som žila na Islande. Vnútorné pousmievania sa, melancholické snenia a zamyslenia sa pri tejto knihe sú, myslím, pre nadchádzajúce večery jesenné, keď letného svetla ubúda, ozajstným pohladením duše. Letné svetlo a potom príde noc (Jón Kalman Stefánsson, 2014)

Letné svetlo a potom príde noc

Je to humorná kniha, hovorí veľa o slovenskej mentalite, jazykovo vynikajúco spracovaná, aktuálna, ľudská. Mne sa páči štýl písania Máriusa Kopcsaya a považujem ho za veľmi dôležitého slovenského spisovateľa. Škoda, že sa nedostal do nominácie Anasoft litera. Asvabaždénie (Kopcsay Márius, 2016)

Asvabaždénie