Akoby si kameň jedla

Tochman Wojciech

Autor za knihu bol zaradený medzi finalistov literárnej ceny NIKE a taktiež na ocenenie Prix Témoin du Monde, ktoré udeľuje Radio France International. Tento prvý preklad Tochmanovho diela do slovenčiny rozširuje počet jazykov, do ktorých bol preložený na dvanásť.

Bosna, roky deväťdesiate. Vojna, etnická nenávisť, smrť, masové exekúcie, koncentračné tábory. Desiatky reportérov a televíznych štábov z celého sveta vyrážajú na Balkán, aby mohli podať svedectvo o zverstvách páchaných v rozpadajúcej sa Juhoslávií. Z médií presakujú znepokojujúce obrazy, zaznievajú hlasy katov i obetí, slová expertov i politikov. Každá vojna sa však jedného dňa končí. Novinári odchádzajú, experti miznú v informačnom šume, pozornosť médií sa obracia k iným vojnám, k iným nešťastiam. Čo sa deje v krajine, ktorou štyri roky zmietala vojna? Ako sa so stratou blízkych vyrovnávajú tí, čo prežili? Čo cítia a o čom premýšľajú? Kde hľadajú svojich mŕtvych? A ako ich nachádzajú? To sú otázky, na ktoré sa pokúša priniesť odpoveď kniha poľského reportéra Wojciecha Tochmana, ktorý sa o osudy ľudí žijúcich v Bosne zaujímal nielen počas vojny, ale aj po nej. V roku 1999 sa vracia na miesto činu, pozoruje pri práci antropologičku Ewu Klonowskú, ktorá zbiera a skladá pozostatky ľudských tiel vykopaných z masovch hrobov a na základe DNA identifikuje obete. Rozpráva sa s tými, čo prežilia z rozprávania o kostiach, ktoré patria ich blízkym, rekonštruuje vojnové osudy jednotlivcov i celých rodín, živých aj mŕtvych. Prostým jazykom rozpráva o veciach tragických, neskutočných, strašných. Jeho svedectvo núti zamyslieť sa nad hrôzami vojny, dvojznačnosťou ľudskej prirodzenosti a hlbokou ľudskou potrebou pochovať a oplakať svojich mŕtvych.


Ak by som mal odporučiť nejakú knihu, určite by šlo o útly text poľského reportéra Wojciecha Tochmana Akoby si kameň jedla. Tradícia reportážnej literatúry je na Slovensku neveľká, ba povedal by som skoro žiadna. Aj preto sa pre mňa táto knižka stala objavom nielen sama sebou, ale i sprostredkovaním informácií o vydavateľstve Absynt. Kniha samotná je svedectvom o vojne na Balkáne, ktorá sa diala v čase, keď som ja študoval na strednej škole v pokoji a bezpečí šťastného dospievania. Na základe výskumu poľskej antropologičky, ktorá sa podľa kostí snaží identifikovať pozostatky mŕtvych z vojny v Bosne a Srbsku na začiatku 90. rokov 20. storočia, spoznávame príbehy jednotlivcov, obetí, svedkov, pozostalých, všetkých tých, ktorých vojna o akékoľvek šťastie pripravila. Avšak nielen o šťastie, ale aj o akúkoľvek pozitívnu víziu budúcnosti. Ocitáme sa v Srbsku a Bosne pár rokov po vojne vo svete, ktorý vojnou poznačený ostal viac, než si dokážeme predstaviť. Toto svedectvo je vzácnym dokumentom, ktorý jednoduchým jazykom a vecným postojom autora podáva správu o čomsi, čo sa nás dotýka oveľa viac, než si pripúšťame. Akoby si kameň jedla (Tochman Wojciech, 2015)

Ďalšie odporúčania


Aj teraz mám rozčítaných viac kníh, ktoré čítam rôznym tempom. Najinšpiratívnejším čítaním z nich je pre mňa v súčasnosti kniha Umberta Eca Od hlouposti k šílenství. Na malej ploche novinových stĺpčekov neuveriteľné, presné postrehy zo života okolo nás, nútiace ma hlbšie sa zamýšľať nad tým, v akom svete vlastne žijem. Ecove podnety, napísané vtipne a s humorom, a moje úvahy vo mne, bohužiaľ, prehlbujú presvedčenie, že už dávno nežijeme v najlepšom zo všetkých svetov. A čo horšie, mnohým vlastne ani nevadí vyprázdnenosť a povrchnosť nášho každodenného života. Veľmi aktuálne postrehy, napriek tomu že niektoré sú staršie ako pätnásť rokov...     Od hlouposti k šílenství (Umberto Eco , 2017)

Od hlouposti k šílenství

V knihe autori opisujú pozoruhodnp formu terapie ľudí, ktorí prežili psychické traumy, rozprávaním svojho životného príbehu. Rozprávanie vnímavému terapeutovi sa deje podľa premyslenej štruktúry. Metóda je ovplyvnená aj objavmi tzv. GPS neurónov v mozgu v hipokampe, za ktoré boli udeleneé Nobelove ceny. Naratívna expozičná terapia (Schauer Maggie, Neuner Frank, Elbert Thomas, 2017)


Prečo Tomáš Janovic? Pretože sú to presné anamnézy chorôb a neduhov, ktoré nás potkýnajú na každom kroku. A sú to zároveň medikamenty bez vedľajších účinkov, bez hrozby predávkovania. „Jednotkou lásky by mal byť jeden TOLERANT.“ – píše T. J. Chýba už len riadok na podpis. Dvaja v jednom (Janovic Tomáš, Polakovič Dušan, 2015)

Dvaja v jednom