1913. Léto jednoho století 1913. Léto jednoho století 1913. Léto jednoho století 1913. Léto jednoho století

1913. Léto jednoho století

Illies Florian

Panoráma jediného roku, kterým začíná naše přítomnost 1913: rok, kdy se zdálo, že vše je možné. Dobanejvětšího rozkvětu, kdy vznikají extrémní umělecká díla, jako by zítřek neexistoval.

Zároveň je však už ve vzduchu tušení rozpadu, toho, že lidstvo ztratilo svou nevinnost. Rok, kdy se prudce střetává devatenácté a dvacáté století. Proust hledá ztracený čas, Malevič maluje čtverec, Kafka píše nekonečně dlouhé a nezměrně krásné dopisy Felice Bauerové o sňatku, Stravinskij a Schönberg se starají o neslýchané skandály, Duchamp montuje kolo na kuchyňskou stoličku, Kirchner maluje pořád dokola Postupimské náměstí. Patnáctiletý Brecht se stává šéfredaktorem augsburského školního časopisu a dvanáctiletý Louis Armstrong objevuje trubku. Joyce a Musil si dávají kapučíno v Terstu, Freud a Rilke pro změnu skleničku v Mnichově. V Essenu se otevírá prototyp prvního supermarketu Aldi, v Miláně zase první filiálka módního domu Prada. Do Vídně k Trojanovským přijíždí pod falešnou identitou jako Stavros Papadopoulos Stalin a v Mnichově prodává jeden rakouský pohlednicový malíř jménem Adolf Hitler své chabé městské veduty. 1913: počátek a konec, triumf a melancholie, vše se prolíná a stává se uměním. Po tomto létu už nic není tak, jak bylo dříve. Brilantní stylista Florian Illies s tichým humorem vyvolává k životu kouzlo klíčového okamžiku kulturních dějin.


Posledné okamihy pred stratou nevinnosti, keď sa ešte zdá, že všetko je možné. Básnik, maliar, hudobný skladateľ a geniálny lekár sa hrajú s nadšením mladých levíčat. Už sa však rysujú ostré rezáky a na naťahujúcej sa, hladiacej ruke zostávajú krvácajúce ranky po pazúroch.Kniha Floriana Illiesa patrí medzi neskutočné knihy. Počas čítania knihy mladého nemeckého kunsthistorika som neustále chodil k počítaču a CD prehrávaču. Illies totiž so strhujúcou prostotou píše o kresbách a maľbách Maleviča, Oskara Kokoschku, Gustava Klimta či Egona Schiela a ja cítim nutkanie ihneď si to-ktoré dielo pozrieť. Utekám k počítaču, kliknem na daný obraz a skvelý zážitok z čítania sa snažím vystupňovať vizuálnym zážitkom. A keď píše o škandáloch Mahlera, Schönberga či Stravinského, zapínam CD prehrávač a počúvam hudbu, aby bol zážitok dokonalý. Florian Illies vovádza čitateľa do zázračného sveta, v ktorom sa ako nemí sprievodcovia Prousta, Kafku, Joycea, Georga Trakla, Thomasa Manna či Sigmunda Freuda potulujeme od Paríža cez Londýn a Prahu až po Benátky, spoločne hľadáme šťastie s poetkou zázrakov Elsou Lasker-Schülerovou a nazrieme aj do salónu Coco Chanel. Na okamih sa však v obraze zjaví Hitlerova tvár, Stalinove fúzy či odhodlaný pohľad pruských junkerov. V roku 1913 sa Hitler ešte trápi so svojimi obrazmi, Stalin ešte len plánuje budúcnosť, pruskí dôstojníci sa ešte nahí kúpu v horúcom lete a „nevinnými“ výstrelmi šampanského vítajú rok 1914. Rok, ktorým sa v podstate začalo skutočné 20. storočie. Kniha Floriana Illiesa predstavuje zázračný svet, no z diela okoreneného mnohými citátmi som si najviac zapamätal poznámku Maxa Beckmanna: Človek je prvotriedna sviňa a aj ňou zostane. 1913. Léto jednoho století (Illies Florian, 2013)

Ďalšie odporúčania


Už prvá kniha rozhovorov (Boh alebo nič) s africkým kardinálom bola nečakaným prekvapením. Jeho otvorenosť a srdečnosť v kombinácii s hlbokými a konzervatívnymi postojmi boli bleskom z neba do našej slovenskej duchovnej atmosféry. V Sile ticha odovzdáva skúsenosti človeka vyrastajúceho na africkom vidieku, ktorý dôverne pozná posvätnosť i tajomnú atmosféru ticha úzko prepojenú s prírodou, vlastným bytím človeka i so všetkým, čo nás presahuje. Hovorí o tichu ako o Bohu v nás a o jeho absencii v našich srdciach. O tom, ako veľmi sa potrebujeme do ticha ponárať a ako veľmi ho potrebujeme tvoriť mlčaním. Možno to ide aj s vekom, ale čím som staršia a čím je svet naokolo neustále hlučnejší, tým je pre mňa ticho vzácnejšie a dôležitejšie. Sila ticha proti diktatúre hluku (Robert Sarah, 2017)

Sila ticha proti diktatúre hluku

Kniha vyjadrujúca pocity súčasného človeka. Rozporuplný boj medzi starým a novým. Obraz Ameriky, ktorá sa mení pred očami ľudí. Stret “afroameriky” a “bielej byrokracie”, ktorý sa odzrkadľuje v rodinných starostiach i práci. Snaha zachovať z minulosti to, na čom nám záleží a nenechať sa pohltiť moderným konzumom, v ktorom máme stále na dosah všetko, len nie tie pravé hodnoty, ktoré z nás robia osobnosti a ktoré hovoria, kým sme. Hudbou poprepletaná kniha, znejúca z malého obchodíku Brokeland Records, ktorá sa nesie životmi Archyho a Nata, ich minulosťou, súčasnosťou a neistou budúcnosťou. Telegraph Avenue (Chabon Michael, 2014)

Telegraph Avenue

Ak by som mal odporučiť nejakú knihu, určite by šlo o útly text poľského reportéra Wojciecha Tochmana Akoby si kameň jedla. Tradícia reportážnej literatúry je na Slovensku neveľká, ba povedal by som skoro žiadna. Aj preto sa pre mňa táto knižka stala objavom nielen sama sebou, ale i sprostredkovaním informácií o vydavateľstve Absynt. Kniha samotná je svedectvom o vojne na Balkáne, ktorá sa diala v čase, keď som ja študoval na strednej škole v pokoji a bezpečí šťastného dospievania. Na základe výskumu poľskej antropologičky, ktorá sa podľa kostí snaží identifikovať pozostatky mŕtvych z vojny v Bosne a Srbsku na začiatku 90. rokov 20. storočia, spoznávame príbehy jednotlivcov, obetí, svedkov, pozostalých, všetkých tých, ktorých vojna o akékoľvek šťastie pripravila. Avšak nielen o šťastie, ale aj o akúkoľvek pozitívnu víziu budúcnosti. Ocitáme sa v Srbsku a Bosne pár rokov po vojne vo svete, ktorý vojnou poznačený ostal viac, než si dokážeme predstaviť. Toto svedectvo je vzácnym dokumentom, ktorý jednoduchým jazykom a vecným postojom autora podáva správu o čomsi, čo sa nás dotýka oveľa viac, než si pripúšťame. Akoby si kameň jedla (Tochman Wojciech, 2015)