Egreš vydal svoju tretiu knižočku, a bude od Egrešu tretia, ktorú budete chcieť mať doma na polici. Tak ako pri prvých dvoch, aj tu ide o naozaj atraktívnu knihu, ktorá je svojimi ilustráciami veľmi osviežujúca, no pritom vlastne trochu „iná". A tak ako doteraz, aj táto je takým precíznym kusom tlačoviny (parádny papier, veľmi pekný font), že sa s vami pri otáčaní stránok bude rozprávať. Ide takmer o encyklopédiu o opiciach z autorskej dielne mamy etologičky a dcéry ilustrátorky, a nájdete v nej celú kopu zvláštnych a zaujímavých detailov zo života opíc. Kombinácia obrázkovej knihy a literatúry faktu je magická: detivsa cez ňu učia o svete okolo nás, no vďaka ilustráciám sú všetky fakty naplnené životom. Samozrejme, nečakajte kompletné informácie na úrovni encyklopédie, úlohou tejto knihy nie je suplovať učebnice a príručky. Avšak plní zásadnú úlohu, ktorá uniká takmer každej našej učebnici: vzbudzuje chuť vedieť viac. Vraj pre deti približne od šesť, no listovať bez čítania si ňou budú aj minideti,va listovať s čítaním a obdivovaním zase najstarší rodičia. To je kniha, ako má byť: rastie s vami. Poklad. Nie je opica ako opica (Lucia Kršková, Barbara Kršková, 2017)

Môj bláznivý obrázkový svet je tu, a zblízka je taký och krásny krásny ako zdiaľky vyzerá. Na titulke sa píše, že v tejto knihe nájdete všetko, a v tejto knihe nájdete VÁŽNE všetko. Informačný pretlak na každej dvojstranke dosahuje hodnotu osemstotristopäťsto. Budete si listovať, prezerať, skúmať, hore-dole nohami obracať, možno aj lupu vytiahnete, lebo je to poklad na každý štvorcový centimeter. Aj o Donaldovi sa tam píše! Navyše je v prekrásnej väzbe na pevnom a mäkkom papieri, úplne ju chcete hladiť a držať v rukách. Môj bláznivý obrázkový svet (Tom Schamp, 2017)

Nové knihy čítam zvyčajne až po rokoch, ale táto aspoň opäť vyšla prednedávnom. Italo Calvino v nej rozpráva ako rozprávať, a krásne ukazuje, že nie je nutné, aby sa autor zakaždým urputne snažil o nejaké úžasne hlboké posolstvo. Stačí, ak bude mať z písania potešenie - a to sa prenesie aj na čitateľov. Ku Calvinovi sa vraciam pravidelne, pretože je ako dúšok studenej vody v sparnom dni. Když jedné zimní noci cestující (Italo Calvino , 2017)

Pravidelný čas na čítanie kníh mám v posledných rokoch len pri uspávaní detí. Ako človeku so zmyslom pre systém a štruktúru sa mi páči už formálne usporiadanie Osmijanka – 8 x 8 tematicky členených rozprávok, paráda. Jazyk je dostatočne hravý a náročný, aby sa päťročný syn niečo naučil, zároveň je zrozumiteľný a rozprávky sú zábavné, čiže väčšinu knihy máme prečítanú viacnásobne. Najpodstatnejšie však je, že z rozprávok ide dobrý pocit, sú napísané s pochopením pre deti. Osmijankove rozprávky (Bendová Krista, 2014)

Tak som si prečítal, keď sa to Topolovi páčilo. Vtipné to bolo a drsné. Život pobudov v dobe, ktorá pobudom vôbec nepriala. Čo kapitola to iná práca, čo práca to blbá a zbytočná práca. Práca pre prácu. Odporné, zahmlené prostredie periférie, ktorá začínala už v centre mesta. Jediným svetlým bodom v tom marazme bola hospoda, niekedy len petrolejka v hospode. A potom ešte humor, ale to len taký situačný humor, humor z núdze a absurdnosti situácií. Napríklad, keď debilovi Ládikovi - pracujúcemu vo "Výrobnom družstve invalidov" (hej aj také bolo) nahovoria, že mu súdružky (Kabrhelová a Štrougalová) prichádzajúce na kontrolu zjedia obed. Ládik to vyriešil po svojom. "Polivka s nudlemi a svíčková s knedlikem" nemôže padnúť za obeť nejakým potentátkam. V plnej rýchlosti vrazil dvojkolesovým vozíkom do vládnej Volgy. A potom prasácke historky z dievčenského učilišťa a z továrne, a z výmenníku a z čističky a zo strážnej búdky a z poľa prehnojeného chemikáliami. Nie je to Hrabal ani Balabán, ale k pivu a na ľahké zamyslenie, aké to tu asi pred štyridsiatimi rokmi bolo, je to dobré. Šarlák. Dvanáct obrazů z periferie světa, Písek 1980-1992 (Petr Mano, 2017)