Za důležitou knihu svých posledních týdnů a měsíců považuji Jízlivou potměšilost žití. Román Jiřího Kratochvila, píšícího génia, který čtenáři dává naději, že existuje ještě psaní, které není jen realistickým popisováním, ale hrou, gejzírem imaginace. Kratochvil je tvořící Brunensií a jako lokál patriot jsem rád za potvrzení, že dobrý román se bez Brna neobejde, myšlení "za" zkrátka vždy potřebuje svou periferii. Jízlivá potměšilost žití (Kratochvil Jiří, 2017)

S beletriou obvykle utekám od ťaživých tém, ktorým sa venujem vo svojej práci. Avšak v prípade románu Iana Mc Ewana Právo na život som urobila výnimku. Je jedným z autorov, na ktorého najnovší román vždy čakám. Je totiž výborný pozorovateľ sveta okolo seba, vzťahov a sociálnych súvislostí, ale aj najhlbšieho vnútra ľudí. Po ťažkých témach únosu vlastného dieťaťa (Dieťa v pravý čas) ma tentokrát svojou témou upútala kniha Právo na život. V súčasnosti, kedy sa stáva svet čoraz rozmanitejším, stojíme pred mnohými dilemami, ktoré vytvárajú strety rôznych kultúrnych svetov. Väčšinou sa dopĺňajú a vzájomne vrstvia, niekedy však do seba narazia v podobe kultúrnych konfliktov. Ak tieto kultúrne spory musí riešiť jediná žena, sudkyňa, ktorá sa navyše sama konfrontuje s ťažkou životnou situáciou, vzniká výborný námet na román. V tomto prípade ide o príbeh sedemnásťročného mladého muža, ktorý odmieta liečbu z náboženských dôvodov. Na pozadí ďalších príbehov rôznych kultúrnych stretov Mc Ewan vystaval príbeh, vďaka ktorému si môžeme uvedomiť rôzne výzvy, ktorým ako spoločnosť čelíme a zároveň pochopiť, že obracať sa im chrbtom v snahe ochrániť sa pred konfrontáciou s vlastným hodnotovým systémom v dnešnej dobe nemá zmysel. Skôr je potrebné uvažovať, ako sa v čoraz rýchlejšie meniacom sa svete nestratiť. Mc Ewan prostredníctvom sudkyňa Fiona Maye v tom dokáže trochu pomôcť. Právo na život (McEwan Ian, 2016)

Ďalšia kniha, ktorá by sa mohla stať notorickou v kruhu čítačov, podobne ako absyntovky, je kniha Erika Taberyho - Opuštená společnost. Kniha je niečo ako česká, dlhšia a historickejšia odpoveď na Timothyho Snydera a jeho O tyranii. Možno kúsok niečo, trošičku, máličko mi pripomenula aj Pavla Tigrida, keď knižne sprevádzal mladú ženu vlastným osudom. Tabery sa vracia k základom vzniku českej a čiastočne slovenskej demokratickej spoločnosti, povodí 20. storočím a potom si položí a zodpovie otázky o tom, čo teraz, ako na to naviazať, čoho sa báť a nebáť. Miestami sa mu to rozpadá na kratšie eseje, ale ku koncu sa to celé pospája v súčasnosti. Tá je dvojaká: sme politicky leniví (všetci - aj politici, aj voliči), chytráčime, nič moc neprinášame, zároveň ale žijeme v slobodnej, vzdelanej a bohatej spoločnosti, máme všetky možnosti niečo s tým robiť a silné demokratické osobnosti, ktoré položili základ kvalitného štátu (z tejto vety Slováci kúsok zľavia v poslednej časti). V knihe sú bohaté odkazy na ďalšiu literatúru. Bude zaujímať: tých ktorých zaujíma populizmus, vzťah k Európe, vzťah malého národa k prežitiu, informácie a slová. Opuštěná společnost (Erik Tabery, 2017)

Knihu Audiokultúra si dal cezo mňa kúpiť český skladateľ a klavirista Michal Nejtek (hrá s Agon Orchestra, David Koller Band, Michal Pavlíček...) s tým, že český preklad tejto tučnej päťstostranovej knihy je v nedohľadne. Tak som do nej nakukol a neviem sa od nej odtrhnúť, obratom objednávam jeden výtlačok aj do svojej knižnice. Editorská dvojica Christoph Cox a Daniel Warner z The Wire Magazine zozbierala úvahy takých velikánov ako Edgar Varése, John Cage, Marshall McLuhan, Brian Eno, Umberto Eco, Ornette Coleman, Steve Reich, William S. Borroughs, Chris Cutler a ďalších. Niektoré dlhé vety musím prečítať dvakrát a k niektorým sa radšej vrátim až o niekoľko rokov. Takže trvácna kniha, na celý život. Vydalo Hudobné centrum, a dobre mi tak! Audiokultúra. Texty o modernej hudbe (Cox Christoph, Warner Daniel, 2013)