Peter Krištúfek

spisovateľ a režisér

Peter Krištúfek

Nové knihy čítam zvyčajne až po rokoch, ale táto aspoň opäť vyšla prednedávnom. Italo Calvino v nej rozpráva ako rozprávať, a krásne ukazuje, že nie je nutné, aby sa autor zakaždým urputne snažil o nejaké úžasne hlboké posolstvo. Stačí, ak bude mať z písania potešenie - a to sa prenesie aj na čitateľov. Ku Calvinovi sa vraciam pravidelne, pretože je ako dúšok studenej vody v sparnom dni. Když jedné zimní noci cestující (Italo Calvino , 2017)

Když jedné zimní noci cestující

Keď vyšla táto kniha, vyvolala veľké debaty. Ale zďaleka v nej nejde iba o islam alebo ironickú antiutópiu – je predovšetkým o tom, že väčšina ľudí prijme čokoľvek, hlavne že majú nohy v teple, pokoj a dostatok jedla. A keď im zvýšite plat, prípadne pridáte iné slasti, budú ešte spokojnejší. Je jedno, kto vládne krajine, ich malých svetov sa to nedotkne. Naozaj veľmi znepokojivé! Okrajovou zaujímavosťou je, že kým slovenské knihy sú zvyčajne tlačené v Českom Těšíne či Budějoviciach, tento český preklad pre zmenu uzrel svetlo sveta v Banskej Bystrici. Stále cez plot na seba žmurkáme. Podvolení (Houellebecq Michel, 2015)

Podvolení

Ďalšie odporúčania


Tvárou v tvár, od jedného prahu k druhému, počúvať a nezblázniť sa. Pani Alexijevič má môj nekončiaci obdiv. Táto veta však vyznieva duto, prázdno, pretože ide hlavne o ľudí. O tých, ktorí si prešli toľkými vecami, že sa mi z toho krúti hlava, zdvíha žalúdok... Napriek tomu prehovorili. Pomenovali, ukázali, pochopili, aj nepochopili. Prijali aj odmietli. Nikdy sa to pre nich neskončí. Zažili úplne inú vojnu, o akej dovtedy vedeli. Desivá predstava krásneho nepriateľa a opakujúca sa otázka, kto to vlastne sme, my, ľudia? Černobyľská modlitba (Svetlana Alexijevičová , 2017)

Černobyľská modlitba

Každá kniha Ivana Štrpku je udalosťou. Tá najnovšia je – celkom možno – zatiaľ jeho najlepšia. Fragment (rytierskeho) lesa sa na pultoch kníhkupectiev objavil tak trochu nenápadne pár dní pred koncom minulého roka. Ak bola niektorým novším básnickým knihám Ivana Štrpku časťou verejnosti vyčítaná nekomunikatívnosť či sťažená čitateľnosť, najnovšia zbierka predstavuje tak trochu návrat k čírejším a čitateľsky ústretovejším raným knihám autora zo 70. a 80. rokov. Zároveň však ide, ako sme u nášho zrejme najvýznamnejšieho súčasného básnika zvyknutí, o výsostne aktuálnu poéziu. Vo Fragmente (rytierskeho) lesa sa Štrpka nebojí klásť tie najzákladnejšie a zároveň najzložitejšie otázky ľudskej existencie: koná tak s jedinečným, sebe vlastným pohľadom, ktorý z napísaného robí nezameniteľnú veľkú poéziu. Poéziu, ktorej nevyhnutnosť – pre autora i pre nás – cítiť z každého slova. „Čosi tu búši. Kde som? Kto práve preťal svoje blúdenie?“ Fragment (rytierskeho) lesa (Štrpka Ivan, 2016)

Fragment (rytierskeho) lesa

Aké frustrujúce je nechápať a byť nepochopený? A zároveň ako nás obmedzuje naša snaha všetkému porozumieť a retarduje zjednodušované vykladanie života, ľudského konania a citov v mene (ľahšieho) pochopenia. Phillips uvažuje o Kráľovi Learovi či Othellovi a píše o tom, že radšej svet „zavraždíme, akoby sme sa mali vystaviť zmene“ a že rodičia by nemali očakávať, že im bude dávať zmysel, do koho sa ich deti zamilujú. „Stojí za to zamyslieť sa, aké hranice budú musieť brániť tí, ktorí netúžia vždy pochopiť. A či im to prejde.“ Čo nám uniká (Chvála nežitého života) (Phillips Adam, 2015)

Čo nám uniká (Chvála nežitého života)