Mišo Hvorecký

spisovateľ, prekladateľ a publicista

Mišo Hvorecký

Považujem za mimoriadnu udalosť, že v slovenčine konečne vyšiel Sebald! Navyše vo vynikajúcom preklade Milana Žitného. Táto kniha zmenila pohľad na nemecké písanie o holokauste a ľuďoch na úteku. Hlavnou témou štyroch pohnutých osudov je holokaust, ale rozprávanie je univerzálne, katarzné a umelecky absolútne očarujúce. Román ukazuje, akú veľkú moc má dobrá literatúra. Vysťahovalci (Winfried Georg Sebald , 2017)

Vysťahovalci

Vrelo odporúčam román Ralfa Rothmanna – Umrieť na jar. Do slovenčiny ho vynikajúco preložila Katarína Széherová. Práva sa predali do ďalších dvadsiatich jazykov a úspech je zaslúžený. Autor už v Nemecku dosiahol kultový status, a to napriek tomu, že sa drží striktne v ústraní od tamojšej živej literárnej scény. Hoci knižka opisuje mimoriadne temné a desivé udalosti, autorov štýl je nezvyčajne lyrický. Taký poetický a autentický protivojnový román som dávno nečítal. Na krátkej ploche sa spisovateľovi podarilo načrtnúť fresku o konci nacistickej ríše, ale aj naznačiť, aké ťažké bude po tom všetkom vybudovať slobodnú a demokratickú republiku. Apokalyptické obrazy sa striedajú s náznakmi nádeje. Ústredná postava nedočkavo čaká na koniec vojny a čitateľ zasa dúfa, že sa nezabudnuteľná kniha ešte neskončí. Umrieť na jar (Rothmann Ralf, 2017)

Umrieť na jar

Ďalšie odporúčania


Tak sa nám lacné kópie originálov a svetových značiek zjavili už aj na pultoch kníhkupectiev. Toorgenef či Tolsztoi. Aj tu sa riešia tie najväčšie témy, ako je láska a smrť a nepochybujem, že aj tieto poviedky budú vyvolávať vášnivé debaty o osudoch a etike hlavných postáv. Že je to len "fejk"? Neverte tomu, je to originálne a zábavné. Už teraz sa teším na ďalšiu knihu Daniela Majlinga Ruzká klazika (Daniel Majling, 2017)

Ruzká klazika

Ak by som mal odporučiť nejakú knihu, určite by šlo o útly text poľského reportéra Wojciecha Tochmana Akoby si kameň jedla. Tradícia reportážnej literatúry je na Slovensku neveľká, ba povedal by som skoro žiadna. Aj preto sa pre mňa táto knižka stala objavom nielen sama sebou, ale i sprostredkovaním informácií o vydavateľstve Absynt. Kniha samotná je svedectvom o vojne na Balkáne, ktorá sa diala v čase, keď som ja študoval na strednej škole v pokoji a bezpečí šťastného dospievania. Na základe výskumu poľskej antropologičky, ktorá sa podľa kostí snaží identifikovať pozostatky mŕtvych z vojny v Bosne a Srbsku na začiatku 90. rokov 20. storočia, spoznávame príbehy jednotlivcov, obetí, svedkov, pozostalých, všetkých tých, ktorých vojna o akékoľvek šťastie pripravila. Avšak nielen o šťastie, ale aj o akúkoľvek pozitívnu víziu budúcnosti. Ocitáme sa v Srbsku a Bosne pár rokov po vojne vo svete, ktorý vojnou poznačený ostal viac, než si dokážeme predstaviť. Toto svedectvo je vzácnym dokumentom, ktorý jednoduchým jazykom a vecným postojom autora podáva správu o čomsi, čo sa nás dotýka oveľa viac, než si pripúšťame. Akoby si kameň jedla (Tochman Wojciech, 2015)


Svetlana Alexijevič má talent počúvať. Preukazuje ohromnú odvahu i skromnosť zároveň. Je vytrvalá, no pri čítaní ju nevnímame. Vojna nemá ženskú tvár je kniha tvrdá a nástojčivá. Čítate ju v električke a je vám ľúto vystúpiť, lebo cítite zodpovednosť voči ženám, ktorých príbehy sú azda neprenosné, ale je nutné ich vypočuť do konca. Svetlana Alexijevič je v hľadaní pravdy nekompromisná rovnako ako vojna, ktorá sa nedelí na mužskú a ženskú. Ani dievčatá v mojom veku, ktoré dobrovoľne odchádzali na front, kompromis nepoznali, vojna i smrť boli všadeprítomné a nebolo výberu. Mám dvadsať rokov a študujem. Vtedy by som možno bola tankistkou, pilotkou, ostreľovačkou – veteránkou, slová, ktorých ženský ekvivalent vymyslela sama vojna. V tejto knihe je obsiahnutá nekonečná ženská bolesť i sila. Povinné čítanie. Vojna nemá ženskú tvár (Svetlana Alexijevič, 2015)

Vojna nemá ženskú tvár