Kniha sa volá Yahoo Boys, aj keď by sa mohla volať napríklad Flamencoterapia, Zasnený lúč mesačného splnu, Kravaťáci a teniskári či Gúúúd móóórnííng, tíííííčrr či nejakým iným názvom jednotlivých kapitol. Akurát ten podtitul – „klebety“ je pri každej kapitole ten istý, či už ide o záznamy z Peru a Kolumbie, z Kene alebo Nigérie, z Erbilu v Iraku alebo Nairobi v Keni, z bieloruského Minska či z Prištiny v Kosove, zo španielskej Granady alebo z Londýna a Washingtonu. Dušan Ondrušek všetky tieto a mnohé ďalšie mestá, štáty či kontinenty precestoval a všade sa venoval svojmu neobyčajne náročnému poslaniu: pomáhať ľuďom v krajinách postihnutých (pre Stredoeurópanov často nepredstaviteľnou) biedou, násilím či krvavými konfliktmi, aby lepšie zvládli následky nedávnej minulosti. Knihou sa prelínajú praktické príklady, úvahy i reflexie o tom, aké podoby môže mať občianska participácia, solidarita či filantropia. Jedinečný žáner „klebiet“ umožňuje Ondruškovi vtesnať do nich bizarné miestne zvyky, hudbu či tance, vrátane tých s terapeutickým nádychom, opísať exotické jedlá, ale neobísť ani bariéry, prekážky či úzkosti ľudí žijúcich v ustavičnom strachu. A nevdojak si uvedomiť: „Na Slovensku je fantasticky! Sme hlupáci, že si to nevážime. Nedochádza nám, čo je to za radosť žiť plnohodnotný život. Užívať si a rásť v slobode.“ Yahoo Boys a ďalšie klebety z ciest (Ondrušek Dušan, 2017)

Majestátna intelektuálna výzva? Filozoficko-lingvistický text, ktorý celkom zásadným spôsobom spochybňuje čosi, čo považujeme za natoľko samozrejmé, že sa nám môže zdať až neprirodzené zaoberať sa tým? Neviem, v prvom čítaní išlo naozaj len o akýsi prvý kontakt, také to zoznámenie sa, v ktorom ešte niet priestoru pre polemiku, lebo Harrisovi nie som ako čitateľ dôstojným partnerom. Ale ono prvé viac intuitívne ako faktické porozumenie naznačuje, že študovať Racionalitu a gramotnú myseľ bude veľké dobrodružstvo a veľká škola. Zároveň sa mi zdá až nepatričné Harrisa komukoľvek odporúčať, prostredník tu môže napáchať viac škody, ako osohu. Fascinuje ma však, že ide o prísne teoretický text, ktorý sa zo svojej podstaty vzpiera vkusovým kritériám a ja napriek tomu túžim, aby to bolo aspoň trolinka literárnejšie. Ale to je môj problém, nie Harrisov. V každom prípade ide o knižku, o ktorej bude vyslovene dobré s kýmsi erudovanejším pohovoriť. Racionalita a gramotná mysl (Harris Roy, 2016)

„To snad není pravda. Adoptovala mě najnepořádnejší opice z celého města. Kdyby tenhle čurbes videla Gerd, zaručene by ji ranila mrtvice.“ Jonna má deväť rokov, vyrastá v detskom domove, má mimoriadny dar postrehnúť pointy správania dospelých, no najmä veľmi túži po mame, ktorá by ju ľúbila a občas aj poľutovala. Gorila má dva metre, nosí otrhané gate, býva na mestskom zbernom dvore, sníva o antikvariáte, má jedno dôležité tajomstvo, no najmä veľké srdce a ochotu počúvať Jonnu, hoc je ešte len dieťa. Jonna a Gorila si k sebe hľadajú cestu, dôvera chce čas. Spájajú ich silná empatia a sprisahanecký humor. Ich príbeh preniká hlboko – cez chladnú inštitucionálnu starostlivosť o opustené deti zosobnenú riaditeľkou domova, predsudky voči tým, ktorí sú napohľad iní, cez zneužívanie moci rozhodovať o životoch druhých ľudí. Popri tom však dokáže dvojica J. a G. nahlas rozosmiať, takže „žádnou paniku na Titaniku!“. Švédska autorka otvára aj záludné otázky – Je dobré, že Gorila učí Jonnu kšeftárčiť? Môže deväťročné dieťa šoférovať? Kniha je rozhodne napínavá a myslím, že pre vek 9 až 11 rokov vhodná na spoločné čítanie a rozprávanie sa s dospelým. Vydanie je v českom jazyku, hravé ilustrácie ušité na mieru zas tu, na Slovensku, od Martiny Matlovičovej. Gorila a já (Frida Nilsson, 2015)

TO je ako výprava kráľovského syna do mesta, v ktorom vidí Skutočný svet: biedu, chorobu, starnutie a smrť. TO môže byť prirovnané k nehybnej tvári niekoho, Kto vie, že navždy zostal sám. Alebo k slovám lekára o neodvratnom konci. Lebo TO znamená naraziť na kamenný múr. A pochopiť, že ten múr neustúpi nijakým našim prosbám. TO (Milosz Czeslaw, 2014)