Oči Maxa Carradosa je výber dômyselných detektívnych poviedok o starnúcom detektívovi, ktorý je slepý. Autorom ôsmych, logicky vypointovaných príbehov, je u nás ešte vždy málo známy anglický spisovateľ Ernest Bramah. Pre každú poviedku je charakteristická nezameniteľná mystická atmosféra pripomínajúca zlatú epochu anglických klasikov detektívneho žánru. Ak je pravda, že pri absencii zraku sa dostávajú do popredia ostatné zmysly, tak v prípade nevidiaceho Carradosa, ktorý sa riadi predovšetkým svojou silnou intuíciou a prísnym rozumovým poznaním, platí tento fakt dvojnásobne. Oči Maxa Carradosa (Ernest Bramah , 2015)

Prežívame zvláštne časy. Niekoľko stoviek kilometrov od našej krajiny sa bojuje a my naďalej žijeme svoje životy – oslavujeme narodeniny našich blízkych, strachujeme sa o nich, keď ochorejú, chodíme na prechádzky, k jazeru, na chaty či do letných domčekov, nakupujeme, čítame romány... No čítame aj noviny a správy o vojne v Sýrii, ktorá trvá už niekoľko rokov, o konflikte na Ukrajine, o nových lídroch Európy a sveta. Cítime niekedy pocit viny za to, aké privilegované je naše bytie? Ľutujeme iných, tých menej šťastných, dostatočne? A čo vlastne máme robiť, keď ľudia okolo nás trpia? Tieto otázky mi napadli, keď som čítala vojnové denníky, ktoré si písala moja obľúbená autorka z detstva, Astrid Lindgrenová. V čase, keď sa celý svet zmietal v konflikte, žila v neutrálnom Švédsku a o zverstvách páchaných v okolitých krajinách sa dozvedala z novín a z korešpondencie tých, ktorí prežili. Čo robiť, keď vami lomcuje ľútosť a hrôza, pretože mierumilovné Fínsko práve bombardujú, zomierajú tam nevinní ľudia, no vy a vaša rodina máte šťastie a strasti vojny nezažívate? Úžasné svedectvo z otrasnej doby, ktoré si treba prečítať. Astrid Lindgrenová: Válečné deníky 1939 - 1945 (Lindgrenová Astrid, Ekman Kerstin, Nyman Karin, 2017)

Niekoľko rokov za sebou si dávam predsavzatie, že prečítam všetky knihy z finále súťaže Anasoft Litera. Ešte nikdy sa mi to nepodarilo. Tento rok som zatiaľ stihol historický román Silvestra Lavríka Nedeľné šachy s Tisom a horor Trhlina od Jozefa Kariku. Zo žánrovej literatúry mám najradšej detektívky a je možné, že to, čo mi v Karikovej knihe pripadalo ako klišé, je v skutočnosti kánonom mysteriózne hororového žánru. Aj napriek tomu sa mi stránky knihy Trhlina otáčali ľahko a jej hrdinov som do Tríbečských húštin nasledoval s nedočkavosťou. Bál som sa o nich, bál som sa s nimi. A tak to má pri tomto type literatúry byť. Nedeľné šachy s Tisom vo mne vzbudzovali iný druh strachu. Úzko mi prišlo, keď  som si uvedomil, koľko  postojov a argumentov neľudských ľudákov je znova súčasťou našej každodennosti. Ten pocit umocňoval fakt, že sa príbeh odohráva na miestach, kde som strávil prvých osemnásť rokov svojho života a rozprávačka Anička Žitňanská  bola ako Anča Iciková súčasťou urbánnej mytológie môjho rodiska.   Lavríkovi sa podarilo z bubáka, ktorým mamičky v Bánovciach nad Bebravou strašili svoje neposlušné deti, urobiť živého človeka. Určite mu k tomu pomohla poctivá historická práca v archívoch a pri rozhovoroch s pamätníkmi. Ale kľúčovým je štýl. Lavrík pracuje s faktografiou tak, že premieňa suché historické údaje na živý obraz. Na ten obraz síce nie je pekný pohľad, ale je to pohľad potrebný, pretože je pravdivý. Nedeľné šachy s Tisom (Silvester Lavrík, 2017)

Tvárou v tvár, od jedného prahu k druhému, počúvať a nezblázniť sa. Pani Alexijevič má môj nekončiaci obdiv. Táto veta však vyznieva duto, prázdno, pretože ide hlavne o ľudí. O tých, ktorí si prešli toľkými vecami, že sa mi z toho krúti hlava, zdvíha žalúdok... Napriek tomu prehovorili. Pomenovali, ukázali, pochopili, aj nepochopili. Prijali aj odmietli. Nikdy sa to pre nich neskončí. Zažili úplne inú vojnu, o akej dovtedy vedeli. Desivá predstava krásneho nepriateľa a opakujúca sa otázka, kto to vlastne sme, my, ľudia? Černobyľská modlitba (Svetlana Alexijevičová , 2017)