Amerikána má všetko, čo má globálny román 21. storočia mať. Ponúka silnú spleť príbehov a sprostredkúva skúsenosti, ktoré sa na vlastnej koži zažiť nedajú. Je to aj akýsi lexikón rozmanitosti súčasného černošstva – afrického, amerického aj európskeho. Amerikána (Adichieová Chimamanda Ngozi, 2017)

Pravidelný čas na čítanie kníh mám v posledných rokoch len pri uspávaní detí. Ako človeku so zmyslom pre systém a štruktúru sa mi páči už formálne usporiadanie Osmijanka – 8 x 8 tematicky členených rozprávok, paráda. Jazyk je dostatočne hravý a náročný, aby sa päťročný syn niečo naučil, zároveň je zrozumiteľný a rozprávky sú zábavné, čiže väčšinu knihy máme prečítanú viacnásobne. Najpodstatnejšie však je, že z rozprávok ide dobrý pocit, sú napísané s pochopením pre deti. Osmijankove rozprávky (Bendová Krista, 2014)

Žiaľ, k čítaniu sa kvôli blogovaniu a najmä zhromažďovaniu podkladov pre blogy dostávam iba sporadicky. V poslednom čase ma však oslovilo niekoľko titulov. Jedným z nich sú „Dobré slohy“ dvojice raperov Beneho a Lyrika. Som z inej generácie a môj hudobný vkus formovali skôr Beatles, Jimi Hendrix, Jethro Tull či Cream, ale Modré hory počúvať dokážem. Pripomína mi to bítnikov s vervou recitujúcich svoje básne. Bene ma pozval na koncert a po jeho skončení mi knihu venoval. A naozaj sa to dá nielen počúvať, ale aj čítať. „Ten dážď je tam, vždy sa snaží len striasť a zmyť všetku špinu sveta. Dovoľ mu, otvor náruč, vybehni, do búrky zakrič, že svet je príšerný.“ Dobré slohy (Modré hory, 2016)

Jiřina Šiklová posielala listy z väzenia z Ruzyně svojím deťom a rodine v rokoch 1981 až 1982. Je v nich skĺbená hlboká láska matky a žiaľ z násilného odlúčenia. Listy sú často kontemplatívne, lebo vo väzení je čas jedinou výplatou. Jiřina milovala život, a preto ho vedela žiť "naplno" aj v komunistickom väzení, kde sa iní trápili. Ako sociologička sa v novej životnej role mohla obuť do topánok väznených a opísať svet z opačnej strany múra. Omlouvám se za svou nepřítomnost. Dopisy z Ruzyně 1981-1982 (Jiřina Šiklová, 2015)