Amerikána má všetko, čo má globálny román 21. storočia mať. Ponúka silnú spleť príbehov a sprostredkúva skúsenosti, ktoré sa na vlastnej koži zažiť nedajú. Je to aj akýsi lexikón rozmanitosti súčasného černošstva – afrického, amerického aj európskeho. Amerikána (Adichieová Chimamanda Ngozi, 2017)

Každá kniha Ivana Štrpku je udalosťou. Tá najnovšia je – celkom možno – zatiaľ jeho najlepšia. Fragment (rytierskeho) lesa sa na pultoch kníhkupectiev objavil tak trochu nenápadne pár dní pred koncom minulého roka. Ak bola niektorým novším básnickým knihám Ivana Štrpku časťou verejnosti vyčítaná nekomunikatívnosť či sťažená čitateľnosť, najnovšia zbierka predstavuje tak trochu návrat k čírejším a čitateľsky ústretovejším raným knihám autora zo 70. a 80. rokov. Zároveň však ide, ako sme u nášho zrejme najvýznamnejšieho súčasného básnika zvyknutí, o výsostne aktuálnu poéziu. Vo Fragmente (rytierskeho) lesa sa Štrpka nebojí klásť tie najzákladnejšie a zároveň najzložitejšie otázky ľudskej existencie: koná tak s jedinečným, sebe vlastným pohľadom, ktorý z napísaného robí nezameniteľnú veľkú poéziu. Poéziu, ktorej nevyhnutnosť – pre autora i pre nás – cítiť z každého slova. „Čosi tu búši. Kde som? Kto práve preťal svoje blúdenie?“ Fragment (rytierskeho) lesa (Štrpka Ivan, 2016)

Táto knížka sa mi páčila, lebo je veselá, napínavá aj zaujímavá. Celý čas som chcela vedieť, kto ukradol z kráľovského hradu zářivou hvězdu a prečo. Bolo super, že sa princezná skamarátila s kašpárkom a rozhodli sa spolu vypátrať, kto ju ukradol a kde je. Lebo inak kráľovstvu hrozí niečo veľmi zlé. Páčili sa mi aj obrázky. V češtine sa mi dobre čítalo a keď som niečomu nerozumela, tak som sa spýtala maminy. Knížku požičiam aj kamarátke Lujze. Hledá se hvězda (Lenka Brodecká, 2017)

Vtipnejšia slovenská kniha v tomto roku nevyšla. Čo v tomto roku, celé desaťročia. Podobné veci sa diali, keď Lasica so Satinským s plezírom sebe vlastným napodobňovali Iľfa a Petrova. Majling to zvláda aj úplne sám. Neuveriteľné pozorovacie schopnosti a fortieľ v zachytení nielen najväčších tém klasickej ruskej literatúry, ale aj života ako takého. A k tomu funkčné vulgarizmy a momenty, keď sa budete smiať naozaj nahlas. Veľa, veľmi veľa takýchto momentov. Až má v konečnom dôsledku našinec chuť uveriť tomu, že Daniel by podobným spôsobom s prehľadom zvládol aj napísanie ženského románu pod menom Zuzana Fialová. To by bolo! Ruzká klazika (Daniel Majling, 2017)