Amerikána má všetko, čo má globálny román 21. storočia mať. Ponúka silnú spleť príbehov a sprostredkúva skúsenosti, ktoré sa na vlastnej koži zažiť nedajú. Je to aj akýsi lexikón rozmanitosti súčasného černošstva – afrického, amerického aj európskeho. Amerikána (Adichieová Chimamanda Ngozi, 2017)

Keď vyšla táto kniha, vyvolala veľké debaty. Ale zďaleka v nej nejde iba o islam alebo ironickú antiutópiu – je predovšetkým o tom, že väčšina ľudí prijme čokoľvek, hlavne že majú nohy v teple, pokoj a dostatok jedla. A keď im zvýšite plat, prípadne pridáte iné slasti, budú ešte spokojnejší. Je jedno, kto vládne krajine, ich malých svetov sa to nedotkne. Naozaj veľmi znepokojivé! Okrajovou zaujímavosťou je, že kým slovenské knihy sú zvyčajne tlačené v Českom Těšíne či Budějoviciach, tento český preklad pre zmenu uzrel svetlo sveta v Banskej Bystrici. Stále cez plot na seba žmurkáme. Podvolení (Houellebecq Michel, 2015)

Čítať eseje o biológií v dobe plnej politického napätia bolo pre mňa neuveriteľnou úľavou a tak ako správne eseje vedia, rozdúchali vo mne veselý tanec radostných myšlienok! G.Schatz dokáže na krátkej ploche skvelo a zrozumiteľne priblížiť laickému čitateľovi neviditeľný svet mikrobiológie a navrch svojej správy podáva jasnú i prekvapivú ideu plnú ľudskosti. Jednou z tém je ľudská prirodzenosť stavať svoju dôležitosť nad prírodu a pritom, ako píše Schatz: „Kto svojmu ja prikladá dôležitosť a nedôverčivo stráži svoje hranice, zatvára oči pred rozmanitosťou sveta a tak vlastne pred samým sebou a toto platí aj pre jednotlivcov, aj pre národy či kultúry.“ O tom, že náš svet a človek už dávno nie je stredom vesmíru, a že pre človeka je najdôležitejší človek, ako aj, že smrť nie je koniec nášho osudu, sa dá a môže čítať, pretože práve najroztúženejším a najväčším frajerom je tu sám život. Na záver, aby som nezabudol, ó život, odpusť, vieme o tebe tak málo a žijeme tak, že ťa stále nechtiac prehliadame. Kouzelná zahrada biologie (Gottfried Schatz , 2017)

Ak by som mal odporučiť nejakú knihu, určite by šlo o útly text poľského reportéra Wojciecha Tochmana Akoby si kameň jedla. Tradícia reportážnej literatúry je na Slovensku neveľká, ba povedal by som skoro žiadna. Aj preto sa pre mňa táto knižka stala objavom nielen sama sebou, ale i sprostredkovaním informácií o vydavateľstve Absynt. Kniha samotná je svedectvom o vojne na Balkáne, ktorá sa diala v čase, keď som ja študoval na strednej škole v pokoji a bezpečí šťastného dospievania. Na základe výskumu poľskej antropologičky, ktorá sa podľa kostí snaží identifikovať pozostatky mŕtvych z vojny v Bosne a Srbsku na začiatku 90. rokov 20. storočia, spoznávame príbehy jednotlivcov, obetí, svedkov, pozostalých, všetkých tých, ktorých vojna o akékoľvek šťastie pripravila. Avšak nielen o šťastie, ale aj o akúkoľvek pozitívnu víziu budúcnosti. Ocitáme sa v Srbsku a Bosne pár rokov po vojne vo svete, ktorý vojnou poznačený ostal viac, než si dokážeme predstaviť. Toto svedectvo je vzácnym dokumentom, ktorý jednoduchým jazykom a vecným postojom autora podáva správu o čomsi, čo sa nás dotýka oveľa viac, než si pripúšťame. Akoby si kameň jedla (Tochman Wojciech, 2015)