Lucia Borovská

úlet s knihou

Lucia Borovská preložila niekoľko detských kníh. Dlhodobo pracovala v Nadácii Pontis a v pro bono, vedie webovú platformu uletsknihou.sk.

Lucia Borovská

„To snad není pravda. Adoptovala mě najnepořádnejší opice z celého města. Kdyby tenhle čurbes videla Gerd, zaručene by ji ranila mrtvice.“ Jonna má deväť rokov, vyrastá v detskom domove, má mimoriadny dar postrehnúť pointy správania dospelých, no najmä veľmi túži po mame, ktorá by ju ľúbila a občas aj poľutovala. Gorila má dva metre, nosí otrhané gate, býva na mestskom zbernom dvore, sníva o antikvariáte, má jedno dôležité tajomstvo, no najmä veľké srdce a ochotu počúvať Jonnu, hoc je ešte len dieťa. Jonna a Gorila si k sebe hľadajú cestu, dôvera chce čas. Spájajú ich silná empatia a sprisahanecký humor. Ich príbeh preniká hlboko – cez chladnú inštitucionálnu starostlivosť o opustené deti zosobnenú riaditeľkou domova, predsudky voči tým, ktorí sú napohľad iní, cez zneužívanie moci rozhodovať o životoch druhých ľudí. Popri tom však dokáže dvojica J. a G. nahlas rozosmiať, takže „žádnou paniku na Titaniku!“. Švédska autorka otvára aj záludné otázky – Je dobré, že Gorila učí Jonnu kšeftárčiť? Môže deväťročné dieťa šoférovať? Kniha je rozhodne napínavá a myslím, že pre vek 9 až 11 rokov vhodná na spoločné čítanie a rozprávanie sa s dospelým. Vydanie je v českom jazyku, hravé ilustrácie ušité na mieru zas tu, na Slovensku, od Martiny Matlovičovej. Gorila a já (Frida Nilsson, 2015)

Gorila a já

Ďalšie odporúčania


Ak neočakávate od knihy veľa, siahnite po tomto diele. Je to príbeh o bezdetnom manželskom páre na predmestí Tokia a o ich priateľstve s mačkou menom Čibi. Kniha je chudobná na postavy i dramatický dej, zato bohatá na popisy stromov, oblohy a odtieňov nálad. Je krásnou ukážkou toho, akej citlivosti sú Japonci schopní, keď píšu pre domáce publikum. Jej poetika sa podobá na filmy režiséra menom Hirokazu Koreeda, ktorého tiež môžem vrelo doporučiť. Kočičí host (Takaši Hiraide , 2016)

Kočičí host

Ďalšia kniha, ktorá by sa mohla stať notorickou v kruhu čítačov, podobne ako absyntovky, je kniha Erika Taberyho - Opuštená společnost. Kniha je niečo ako česká, dlhšia a historickejšia odpoveď na Timothyho Snydera a jeho O tyranii. Možno kúsok niečo, trošičku, máličko mi pripomenula aj Pavla Tigrida, keď knižne sprevádzal mladú ženu vlastným osudom. Tabery sa vracia k základom vzniku českej a čiastočne slovenskej demokratickej spoločnosti, povodí 20. storočím a potom si položí a zodpovie otázky o tom, čo teraz, ako na to naviazať, čoho sa báť a nebáť. Miestami sa mu to rozpadá na kratšie eseje, ale ku koncu sa to celé pospája v súčasnosti. Tá je dvojaká: sme politicky leniví (všetci - aj politici, aj voliči), chytráčime, nič moc neprinášame, zároveň ale žijeme v slobodnej, vzdelanej a bohatej spoločnosti, máme všetky možnosti niečo s tým robiť a silné demokratické osobnosti, ktoré položili základ kvalitného štátu (z tejto vety Slováci kúsok zľavia v poslednej časti). V knihe sú bohaté odkazy na ďalšiu literatúru. Bude zaujímať: tých ktorých zaujíma populizmus, vzťah k Európe, vzťah malého národa k prežitiu, informácie a slová. Opuštěná společnost (Erik Tabery, 2017)

Opuštěná společnost

Prvá poviedka zo zbierky Osem percent ničoho, ktorú Etgar Keret pre vydavateľstvo Artforum zostavil sám, sa volá Potrubie. Potrubie je vôbec prvý text, ktorý Keret napísal. Potrubie je o mladom chlapcovi, ktorý vo svete nenašiel prijatie a tak si našiel cestu do neba. Poviedka je láskavá a smutná, s kúzlom uprostred. A za týmto uprostred – je to veľmi krátka poviedka – nasleduje „rozuzlenie“. Malý uzlíček, klbko nadprirodzeného je pekne rozpletené, vysvetlené, dopovedané do posledného možného. Človek sa neubráni myšlienke, možno ho prepadne i pocit sklamania, prečo mu autor nenechá aspoň kúsok nevysvetleného, kúsok tajomstva a možno i hádanky. Prečo musí poznať odpoveď na všetko a poznať ju kvôli tomu, že si autor „neodpustí“ niečo nedopovedať? Prečo mu bola odopretá možnosť niečo nájsť, azda aj objaviť? Odpoveď sa nachádza v záverečnej časti knihy, v slove o autorovi: „Prvú poviedku Potrubie (hebr. Cinorot) napísal počas vojenskej služby po samovražde svojho najlepšieho priateľa.“ Nie je to čitateľ, kvôli komu Etgar Keret toľké dopovedal. Osem percent ničoho (Etgar Keret , 2017)

Osem percent ničoho