Slovenko-Fínka Salmela opäť rozvírila literárne hladiny v oboch krajinách. Jej najnovší, hrubočizný román je poctivou politickou utópiou, ktorá ponúka dve extrémne verzie budúcnosti sveta, v ktorom žijeme. Oba scenáre sú však až akosi priveľmi temné. A Antti nie je žiaden hrdina... Krásna kniha! Krásne napísaná, čitateľ až musí žasnúť nad šírkou slovníka autorky. A ešte aj krásne graficky spracovaná, čo dodáva tomuto románu priam mytologický rozmer. Vrelo odporúčam a zároveň verím, že Antihrdina má dobre našliapnuté aj na budúcoročnú Anasoft Litera. Antihrdina (Alexandra Salmela , 2017)

Vrelo odporúčam román Ralfa Rothmanna – Umrieť na jar. Do slovenčiny ho vynikajúco preložila Katarína Széherová. Práva sa predali do ďalších dvadsiatich jazykov a úspech je zaslúžený. Autor už v Nemecku dosiahol kultový status, a to napriek tomu, že sa drží striktne v ústraní od tamojšej živej literárnej scény. Hoci knižka opisuje mimoriadne temné a desivé udalosti, autorov štýl je nezvyčajne lyrický. Taký poetický a autentický protivojnový román som dávno nečítal. Na krátkej ploche sa spisovateľovi podarilo načrtnúť fresku o konci nacistickej ríše, ale aj naznačiť, aké ťažké bude po tom všetkom vybudovať slobodnú a demokratickú republiku. Apokalyptické obrazy sa striedajú s náznakmi nádeje. Ústredná postava nedočkavo čaká na koniec vojny a čitateľ zasa dúfa, že sa nezabudnuteľná kniha ešte neskončí. Umrieť na jar (Rothmann Ralf, 2017)

Považujem za veľmi dôležité rozhodnutie vydavateľstva Inaque začať vydávať v slovenčine tetralógiu Neapolských románov Eleny Ferrante. Prvý diel je až kinematografický v zobrazení povojnového predmestia, v ktorom Elena a Lilla vyrastajú. Skrz štyri diely sledujeme, ako dve ženy vyrastajú, žijú svoje životy, rozhodujú sa v rôznych etapách týchto životov od detstva až po starobu. Inteligentný page-turner. Geniálna priateľka (Ferrante Elena, 2015)

Kniha sa volá Yahoo Boys, aj keď by sa mohla volať napríklad Flamencoterapia, Zasnený lúč mesačného splnu, Kravaťáci a teniskári či Gúúúd móóórnííng, tíííííčrr či nejakým iným názvom jednotlivých kapitol. Akurát ten podtitul – „klebety“ je pri každej kapitole ten istý, či už ide o záznamy z Peru a Kolumbie, z Kene alebo Nigérie, z Erbilu v Iraku alebo Nairobi v Keni, z bieloruského Minska či z Prištiny v Kosove, zo španielskej Granady alebo z Londýna a Washingtonu. Dušan Ondrušek všetky tieto a mnohé ďalšie mestá, štáty či kontinenty precestoval a všade sa venoval svojmu neobyčajne náročnému poslaniu: pomáhať ľuďom v krajinách postihnutých (pre Stredoeurópanov často nepredstaviteľnou) biedou, násilím či krvavými konfliktmi, aby lepšie zvládli následky nedávnej minulosti. Knihou sa prelínajú praktické príklady, úvahy i reflexie o tom, aké podoby môže mať občianska participácia, solidarita či filantropia. Jedinečný žáner „klebiet“ umožňuje Ondruškovi vtesnať do nich bizarné miestne zvyky, hudbu či tance, vrátane tých s terapeutickým nádychom, opísať exotické jedlá, ale neobísť ani bariéry, prekážky či úzkosti ľudí žijúcich v ustavičnom strachu. A nevdojak si uvedomiť: „Na Slovensku je fantasticky! Sme hlupáci, že si to nevážime. Nedochádza nám, čo je to za radosť žiť plnohodnotný život. Užívať si a rásť v slobode.“ Yahoo Boys a ďalšie klebety z ciest (Ondrušek Dušan, 2017)