Barbora Bohušov

kníhkupkyňa Diera do sveta, Liptovský Mikuláš

Barbora Bohušov

Svetlana Alexijevič má talent počúvať. Preukazuje ohromnú odvahu i skromnosť zároveň. Je vytrvalá, no pri čítaní ju nevnímame. Vojna nemá ženskú tvár je kniha tvrdá a nástojčivá. Čítate ju v električke a je vám ľúto vystúpiť, lebo cítite zodpovednosť voči ženám, ktorých príbehy sú azda neprenosné, ale je nutné ich vypočuť do konca. Svetlana Alexijevič je v hľadaní pravdy nekompromisná rovnako ako vojna, ktorá sa nedelí na mužskú a ženskú. Ani dievčatá v mojom veku, ktoré dobrovoľne odchádzali na front, kompromis nepoznali, vojna i smrť boli všadeprítomné a nebolo výberu. Mám dvadsať rokov a študujem. Vtedy by som možno bola tankistkou, pilotkou, ostreľovačkou – veteránkou, slová, ktorých ženský ekvivalent vymyslela sama vojna. V tejto knihe je obsiahnutá nekonečná ženská bolesť i sila. Povinné čítanie. Vojna nemá ženskú tvár (Svetlana Alexijevič, 2015)

Vojna nemá ženskú tvár

Ďalšie odporúčania


Citlivý člověk Jáchyma Topola je román, aký sa v českej literatúre od Hrabalových čias nevyskytol. Čistota jazyka spojená s horúčkovitou imagináciou a všadeprítomným, aj keď ako noc čiernym, humorom sú hlavnými pôvabmi tohto pochmúrneho podobenstva o našej dobe. Citlivý člověk (Jáchym Topol , 2017)

Citlivý člověk

Román amerického prozaika Anthonyho Doerra je ako fotoalbum doby vytrhnutej zo svojich pántov. Paralelne sa vyvíjajúce príbehy slepého francúzskeho dievčaťa Marie-Laure a nemeckej siroty Wernera, ktorý zasvätí svoju technologickú vášeň nacistickej armáde, detailne a citlivo mapujú svet pred i počas apokalypsy druhej svetovej vojny a prinášajú sentimentálne, ale dôležité posolstvo o nevyhnutnosti ľudskosti v neľudských trajektóriách dejín. Krásne napísané, komponované v drobných kapitolách, plné obrazov a fragmentov, kruté i empatické, nachádzajúce svetlo aj tam, kde zavládla tma a ľudská hlúposť. Príbeh, sledujúci vratký svet, ktorý sa preklopí do vojnového chaosu je dnes vzhľadom na všadeprítomný hnev a vzrastajúcu fašizáciu Slovenska aktuálnejší a dôležitejší, než kedykoľvek predtým. Svetlo, ktoré nevidíme (Doerr Anthony, 2016)

Svetlo, ktoré nevidíme

Ak by som mal odporučiť nejakú knihu, určite by šlo o útly text poľského reportéra Wojciecha Tochmana Akoby si kameň jedla. Tradícia reportážnej literatúry je na Slovensku neveľká, ba povedal by som skoro žiadna. Aj preto sa pre mňa táto knižka stala objavom nielen sama sebou, ale i sprostredkovaním informácií o vydavateľstve Absynt. Kniha samotná je svedectvom o vojne na Balkáne, ktorá sa diala v čase, keď som ja študoval na strednej škole v pokoji a bezpečí šťastného dospievania. Na základe výskumu poľskej antropologičky, ktorá sa podľa kostí snaží identifikovať pozostatky mŕtvych z vojny v Bosne a Srbsku na začiatku 90. rokov 20. storočia, spoznávame príbehy jednotlivcov, obetí, svedkov, pozostalých, všetkých tých, ktorých vojna o akékoľvek šťastie pripravila. Avšak nielen o šťastie, ale aj o akúkoľvek pozitívnu víziu budúcnosti. Ocitáme sa v Srbsku a Bosne pár rokov po vojne vo svete, ktorý vojnou poznačený ostal viac, než si dokážeme predstaviť. Toto svedectvo je vzácnym dokumentom, ktorý jednoduchým jazykom a vecným postojom autora podáva správu o čomsi, čo sa nás dotýka oveľa viac, než si pripúšťame. Akoby si kameň jedla (Tochman Wojciech, 2015)