Andrej „Demeter" Adamčák

e.t.c store, Rádio_FM

Andrej Demeter Adamčák je kníhkupec a hudbokupec a aj občasný DJ Rádia_FM. Nič nenapísal. Číta, počúva, varí a do lesa chodí.

Andrej „Demeter" Adamčák

Emanuele Trevi je taliansky spisovateľ a kritik, ktorého životná skúsenosť s pôsobením vo Fonde Piera Paola Passoliniho prinútila napísať knihu. Zábavnú, znovuobjavujúcu nielen kontroverzného umelca, ale aj Passoliniho vzťah s Laurou Betti, šéfkou fondu. Intenzívne čítanie je aj o písaní: súčasťou románu je sprístupňovanie a analýza Passoliniho nedokončeného románu Nafta. Emanuele Trevi za túto knihu dostal ocenenie Európskej únie za literatúru.  Niečo napísané (Trevi Emanuele, 2015)

Niečo napísané

Ďalšie odporúčania


„Milujem domy, všetko, čo mi môžu povedať, a preto mi neprekáža robiť upratovačku. Je to ako čítať knihu.“ To je Lucia Berlin. Zázrak. Kde celý čas bola? Čítam jej poviedky odznova, zbožne, pomaly. Je to ako objaviť niekoho, kým by ste chceli byť. Kde sa skrývala? Patrí do tej najvyššej kasty pravých, „čechovovských“ poviedkarov. Jej farby, vône, spôsoby, akými k vám rozpráva - niečo medzi Raymondom Carverom a Johnom Fantem. Surovo drsné a zároveň krikľavo radostné. Čím bol život ťažší, tým hlbšie zaťal a v podaní Lucie Berlin to znie ľahko, ako dobrá pesnička. Tak ako Charles Bukowski – kráčala proti valiacemu sa davu. Ale nie ako chlap - rebel. Skôr ako pobavená aristokratka. Sedí v čistiarni a pozoruje prísediaceho Indiána. V Angelovej práčovni leží pred vami celý svet. Na žiadnu z jej poviedok nezabudnete. Ešte pred desiatimi rokmi to bola neznáma autorka vydavateľstva Black Sparrow Press. Dnes, desať rokov po smrti, sú jej poviedky bestsellery. Ešteže tak! Pretože táto žena je ako diamant v piesku. To nie sú žiadne snaživé písačky. Lucia Berlin hľadá pravdu v každej miestnosti tak prirodzene ako mačka myš. Jej štýlom je autobiografická fikcia. Dievča z bohatej a poriadne uletenej rodiny, neskôr matkou vydedená, tri manželstvá, štyria synovia, po celý život boj s alkoholizmom, napokon vyhratý. Keď sa v jej poviedke trhajú zuby, tak všetky naraz. Nič však nie je viac zaujímavé, vtipné a zábavné, ako keď to popisuje ona. A tak ako Patti Smith na pódiu v jednom ohni strčí do malíčka bosej nohy všetkých chlapov tohto sveta, aj pri Lucii Berlin vám pojem „ženská literatúra“ znie ako spláchnutie. Je to božská literatúra. Tá mentálna vrúcnosť, to všeobjatie, ten moment precitnutia z detskej lásky s pichnutím staroby v chrbte, to upratovanie po mŕtvych a dvíhanie telefónov na nemocničných dispečingoch tohto sveta, je čisto ženská disciplína. V podaní tejto ženy však kráľovská. Lucia Berlin: Manuál pre upratovačky.
(Text bol pôvodne uverejnený v časopise .týždeň) Manuál pre upratovačky (Lucia Berlin, 2017)

Manuál pre upratovačky

Majestátna intelektuálna výzva? Filozoficko-lingvistický text, ktorý celkom zásadným spôsobom spochybňuje čosi, čo považujeme za natoľko samozrejmé, že sa nám môže zdať až neprirodzené zaoberať sa tým? Neviem, v prvom čítaní išlo naozaj len o akýsi prvý kontakt, také to zoznámenie sa, v ktorom ešte niet priestoru pre polemiku, lebo Harrisovi nie som ako čitateľ dôstojným partnerom. Ale ono prvé viac intuitívne ako faktické porozumenie naznačuje, že študovať Racionalitu a gramotnú myseľ bude veľké dobrodružstvo a veľká škola. Zároveň sa mi zdá až nepatričné Harrisa komukoľvek odporúčať, prostredník tu môže napáchať viac škody, ako osohu. Fascinuje ma však, že ide o prísne teoretický text, ktorý sa zo svojej podstaty vzpiera vkusovým kritériám a ja napriek tomu túžim, aby to bolo aspoň trolinka literárnejšie. Ale to je môj problém, nie Harrisov. V každom prípade ide o knižku, o ktorej bude vyslovene dobré s kýmsi erudovanejším pohovoriť. Racionalita a gramotná mysl (Harris Roy, 2016)

Racionalita a gramotná mysl

Aj teraz mám rozčítaných viac kníh, ktoré čítam rôznym tempom. Najinšpiratívnejším čítaním z nich je pre mňa v súčasnosti kniha Umberta Eca Od hlouposti k šílenství. Na malej ploche novinových stĺpčekov neuveriteľné, presné postrehy zo života okolo nás, nútiace ma hlbšie sa zamýšľať nad tým, v akom svete vlastne žijem. Ecove podnety, napísané vtipne a s humorom, a moje úvahy vo mne, bohužiaľ, prehlbujú presvedčenie, že už dávno nežijeme v najlepšom zo všetkých svetov. A čo horšie, mnohým vlastne ani nevadí vyprázdnenosť a povrchnosť nášho každodenného života. Veľmi aktuálne postrehy, napriek tomu že niektoré sú staršie ako pätnásť rokov...     Od hlouposti k šílenství (Umberto Eco , 2017)

Od hlouposti k šílenství