Alexandra Kusá

riaditeľka SNG

Alexandra Kusá je generálna riaditeľka Slovenskej národnej galérie. Venuje sa predovšetkým umeniu dvadsiateho storočia. Prednáša na Katedre dejín umenia na FF UK v Bratislave.

Alexandra Kusá

Ja viem, Kafka – to je to úplne najpriamočiarejšie až stredoškolské prebúdzanie „intelektuála“, ale prosím, nezatracujte. Je to prvý (?!) diel životopisu a je to celkom nové poňatie žánru. Kritiky píšu „Reiner premenil Kafku na románovú postavu,“ a sú presné. Ešte sa to aj dobre číta! Možno to trochu zabolí, koľko času mohol písaniu venovať (všetky diely mu trvali osemnásť rokov!), ale rozhodne to stojí za to, ešte aj v kvalitnom českom preklade a veľmi vkusnej grafickej úprave. Na odľahčenie dopĺňam sci-fi/fantasy Dana Simmonsa (Drood, Páté srdce) „lepšie“ béčko, beletristicky prevetraná literatúra prelomu storočí a veľa, veľa reálií... a vydrží. Kafka / Rané roky 1883-1911 (Stach Reiner, 2016)

Kafka / Rané roky 1883-1911

Pretože Nabokov je štylistický boh. Je to krásne vymyslené aj napísané. Je to výborne preložené. Je to kniha, ktorú keď prečítate, tak chcete ísť odznova, pretože teraz to úplne inak vidíte. Je tam Ada a aj žár, ako sľubuje názov a je to (okrem iného) o láske, starých časoch, letných podvečeroch, dobrých aj zlých mravoch, motýľoch, piknikoch, stromoch... Chýba síce mapa, ale namiesto toho je vpredu rodostrom (mapa vzťahov – ha!). Ada aneb žár (Nabokov Vladimir, 2015)

Ada aneb žár

Ďalšie odporúčania


(Nielen) knižky z dielne Egreš sú vždy veľkým vizuálnym dobrodružstvom. V poslednom čase k nim pribudla táto novinka, ktorá malým a možno aj veľkým čitateľom ukáže, že Nie je opica ako opica. Dozviete sa, ktoré z nich, tak ako my, používajú toaletný papier či bylinkový šampón, navzájom si do očí strkajú prsty, obľubujú kúpanie v bazéne alebo dokonca to, ktorá bola prvou opičou kozmonautkou. Tieto zaujímavosti sprevádzajú kúzelné ilustrácie, a tvoria tak spolu naozajstné dobrodružstvo pre všetkých. Nie je opica ako opica (Lucia Kršková, Barbara Kršková, 2017)


Citlivý člověk Jáchyma Topola je román, aký sa v českej literatúre od Hrabalových čias nevyskytol. Čistota jazyka spojená s horúčkovitou imagináciou a všadeprítomným, aj keď ako noc čiernym, humorom sú hlavnými pôvabmi tohto pochmúrneho podobenstva o našej dobe. Citlivý člověk (Jáchym Topol , 2017)

Citlivý člověk

Po smutnokrásnom Raji a Pekle mi Artforum do cesty prinieslo aj Letné svetlo. Autor nás vnáša do príbehov obyvateľov malej islandskej dediny. Aj s humorom a bez priklášení, zároveň neuveriteľne krásne Stefánssonovsko poeticky. Osudy obyvateľov, ktoré autor rozpráva prostredníctvom kolektívneho vedomia v prvej osobe plurálu, sa prelínajú a organicky vplietajú do dúm o živote i smrti a čítajú sa ako mäkké maslo. V skvelom preklade Zuzany Stankovitsovej som ju čítala práve v čase, keď som žila na Islande. Vnútorné pousmievania sa, melancholické snenia a zamyslenia sa pri tejto knihe sú, myslím, pre nadchádzajúce večery jesenné, keď letného svetla ubúda, ozajstným pohladením duše. Letné svetlo a potom príde noc (Jón Kalman Stefánsson, 2014)

Letné svetlo a potom príde noc